Bob Probert - gladiátor známy ako hrdina

MARTIN UŽÁK | 08.07.2015 | aktualizované 05.06.2018


Bob Probert (archív The Detroit News)


Na brehu Jazera svätej Kláry leží priestranný rodinný dom. V jeho útrobách visí veľký obraz, na ktorom sa vyníma rozzúrený hokejista, ako mláti svojho protivníka. Na plátne obrazu je uvedené:

"Gladiátor, ako ho popisovali Rimania, je profesionálny bojovník alebo zajatec, ktorý baví publikum tým, že sa púšťa do boja. Ak to robí pre svoje mužstvo a svoje mesto, je známy ako hrdina."

Gladiátorom, ktorý je na plátne vyobrazený, nie je nik iný ako Bob Probert, najtvrdší a najaktívnejší bitkár svojej doby a jeden z najslávnejších a najdrsnejších hokejistov v histórii Detroit Red Wings.

Aký bol, čo dokázal, s čím bojoval a čo po sebe zanechal?

Obávaný zurvalec


Bob Probert vs Stu Grimson (Julian H. Gonzalez, Detroit Free Press; 19.11.1991)


Mnohých napadne pri zaznení mena Bob Probert bitka v podaní takmer dvojmetrového a viac ako stokilového zurvalca s dlhšími vlasmi a ohnivým výrazom v očiach. Probert bol charakteristický rôznymi danosťami, je ale pravdou, že ľudia ho poznajú najmä pre jeho pästné súboje.

Probert pôsobil v NHL v rokoch 1985 až 2002. Do roku 1994 hrával za Detroit Red Wings, po zvyšok kariéry pôsobil u Chicago Blackhawks. Najmä koniec osemdesiatych rokov bol dobou, kedy sa v každom mužstve našli viacerí muži, ktorých úlohou bolo chrániť spoluhráčov. Probert ale nebol iba jedným z mnohých bitkárov, ktorí sa vtedy úspešne oháňali päsťami. Probert bol ten najlepší z nich.

Za 16 rokov v NHL sa päste Boba Proberta preslávili podobne ako skvelé zákroky Patricka Roya alebo magické prihrávky Waynea Gretzkyho. Boli to zlopovestné zbrane, ktorými sa tento robustný chlap pustil do viac ako 240 bitiek. S bitkami v juniorskej OHL a na farme v AHL absolvoval viac ako 350 pästných súbojov. Počet dračiek, ktoré vyhral, bol trojnásobne vyšší ako počet tých, v ktorých neuspel. Pri pôsobení u Detroit Red Wings sa mu ani raz nestalo, že by prehral dve bitky po sebe.

Najslávnejšími súpermi korby s číslom 24 boli bitkári ako Marty McSorley, Tie Domi, Craig Coxe, Tony Twist a Troy Crowder. Keď sa v jeden večer stretol s bezmála dvojmetrovým Crowderom, čiaroví rozhodcovia boli už vopred dohodnutí, že ich nebudú rozdeľovať, pretože aj oni sa tešili na to, čo ich súboj prinesie. Keď sa ich bitka priblížila, hru na druhom konci klziska už ani nesledovali. Miesto toho sa pozerali, ako Probert Crowderovi uštedruje tvrdý úder, po ktorom mu prilba odletela do trojmetrovej výšky.

Historický prehľad pästných súbojov hovorí o tom, že v takmer každej desiatej bitke Boba Proberta sa objavila krv. Probert niekedy nemal ďaleko od toho, aby sa pobil aj s fanúšikmi priamo počas zápasu. Slúžil najmä ako zbraň na zastrašenie. On sám tomuto pojmu pomohol do NHL. V jeho dobe nebolo iného hokejistu, ktorý by súpera dokázal doslova a do písmena zastrašiť. Bol to nový šerif v meste, policajt na ľade, trestajúci každý nešetrný zákrok na hviezdu z útoku alebo vlastného brankára. Na ľad ale nechodieval preto, aby sa za každú cenu pobil, ako to začali robievať mnohí bitkári, až toto remeslo znehodnotili. Išiel naň, aby bol spravodlivý, aby sa staral o poriadok, a aby svojou prítomnosťou bol jeho zárukou.

Detroit si vybral Proberta v rovnakom drafte (1983), v akom ukázal na Stevea Yzermana, Petra Klímu a Joeyho Kocura. Yzerman a Klíma boli tie typy hráčov, ktoré Probert na ľade chránil. S Kocurom zasa vytvoril úderné duo bitkárov so slávnym označením Bruise Brothers ("Bratia s monoklami").

Pseudonym Bruise Brothers vymysleli fanúšikovia Red Wings. Probert a Kocur boli vo svojej dobe pre mužstvo podobnými kultovými postavami ako Yzerman, ktorý sa stal mladým kapitánom, alebo tréner Jacques Demers, ktorý z Yzermana kapitána urobil. Boli to postavy, vďaka ktorým sa Red Wings identifikovali pred zvyškom NHL a pozvoľna pochovávali svoju dlhoročnú mŕtvu éru. Mnohí fanúšikovia Red Wings dokonca začali nosiť tričká s červeným krížom a nápisom Give Blood, Fight Probie ("Daruj krv, pobi sa s Probiem") - až tak si Proberta zamilovali.

Probert a Kocur si spolu zvykli sadnúť pred zápasom a prechádzať súpisku svojho súpera. Často sa dohadovali, kto by mal zhodiť rukavice ako prvý, ak by k tomu muselo prísť, na ktorého protivníka si treba dať pozor a či je ich brankár v bezpečí. Pokiaľ náhodou usúdili, že ich spoluhráčom hrozí nebezpečenstvo, chodievali na ľad aj oddelene, aby na ňom krúžili a svojím varovným pohľadom odrádzali protivníkov od neprimeraných útokov a špinavých zákrokov.

Inokedy zatiahli Bruise Brothers do svojich bitkárskych chúťok aj samotných spoluhráčov. Keď napríklad nastupovali so Shawnom Burrom, nabádali ho, nech sa nebojí hrať tvrdo. Niekedy ho dokonca posielali, aby podráždil súperov a sám vyvolal šarvátku, pretože oni by pre svoju povesť dostali trest za vyvolanie bitky.

Probert a Kocur trestali súperov v raketovom tempe. Kocur pozbieral v sezóne 1985/86 šialených 377 trestných minút v 59 zápasoch. Probert ho ale onedlho prekonal. Vo svojej individuálne najlepšej sezóne kariéry - sezóne 1987/88 - nazbieral Bob Probert 398 trestných minút v 74 zápasoch základnej časti, čo je dodnes platný rekord Detroit Red Wings v počte nazbieraných trestných minút za jednu sezónu.

Za pôsobenia v NHL odohral Bob Probert tri sezóny, v ktorých nazbieral 300 a viac trestných minút. V ďalších šiestich sezónach pozbieral 200 a viac trestných minút. Za Red Wings nazbieral 2.090 trestných minút, čo je ďalší klubový rekord. Aj s pôsobením u Blackhawks pozbieral Probert v NHL spolu 3.300 trestných minút, vďaka čomu sa stal piatym najvylučovanejším hráčom všetkých čias.

Schopný hokejista


Embed from Getty Images


Štatistiky trestných minút pôsobia dojmom, akoby náležali klasickému bitkárovi, ktorý sa na ľade stará iba o provokovanie a mlátenie súperov. Probert bol ale jedným z mála bitkárov, ktorí skutočne vedeli hrať hokej. Jeho hokejové schopnosti boli koniec koncov dôvodom, prečo ho Detroit Red Wings draftovali.

Probert pôvodne nebol bitkárom. K bitkám sa dostal celkom náhodou, keď v jednom zápase v juniorskej OHL nemohol vycúvať zo súboja s klasickým bitkárom súpera. Tak sa mu teda postavil, po šťastnom údere ho knokautoval a na hlave mu vyrobil ranu, čo musela byť zašívaná 11 stehmi. Probert usúdil, že si vyslúžil povesť tvrdého muža. Svoju silu preto začal používať častejšie, až sa stal silovým útočníkom.

Silový útočník dokáže dominovať kombináciou sily a hokejových schopností. Probertovi sa to darilo už v jeho poslednej sezóne v OHL, keď v 44 zápasoch pozbieral solídnych 72 bodov aj napriek tomu, že na trestnej lavici si odsedel 172 trestných minút. Tento charakteristický herný štýl si postupne preniesol aj do NHL.

Niekdajší asistent generálneho manažéra Red Wings, Jim Nill, ktorý s Probertom za Detroit hrával v rokoch 1987 až 1990, bol presvedčený o tom, že práve Bob Probert sa stal tým mužom, ktorý v NHL definoval termín "silový útočník". Probertovou výhodou bolo, že protihráči sa ho báli a na ľade mu radšej ustupovali. Probert sa vďaka svojim hokejovým schopnostiam naučil, ako tento priestor môže využiť vo svoj prospech.

Probert v NHL začínal ako forvard do prvého alebo druhého útoku. Nastupoval do dôležitých okamihov zápasov, hrával presilovky, chodil na ľad strieľať góly. V porovnaní s väčšinou iných útočníkov tej doby mal neobvykle veľkú postavu, ktorú vedel rozhýbať a doplniť šikovnými rukami. Keď to bolo nutné, protihráča zbúral a vytvoril si príležitosť. Inokedy svoje svaly využil na to, aby súpera zmlátil. Jeho tvrdosť využívali aj subtílnejšie stavaní spoluhráči, ktorí hrali viac kombinačne (napr. Yzerman, Adam Oates). Nemali sa viac čoho báť, pretože ak na nich súper zaútočil, Probert odhodil hokejku a išiel mu naložiť.

Individuálny vrchol kariéry zažil Bob Probert v sezóne 1987/88. Vtedy nielenže vytvoril predtým spomínaný klubový rekord v počte trestných minút za sezónu, ale zároveň nastrieľal 29 gólov a pozbieral 62 bodov. Prirodzene, hokej v tej dobe bol iný ako je dnes. Brankári a obrancovia neboli vynikajúci, brankárska výstroj bola menšia a brankári chytajúci štýlom motýlika boli len vzácnymi výnimkami, čo sa prejavovalo na väčšom počte strelených gólov. Pozbierať 62 bodov popri takmer 400 trestných minútach bol aj napriek tomu úchvatný výkon, čo nakoniec ocenila aj samotná NHL, ktorá Proberta nominovala do Zápasu hviezd 1988.

Je nutné pripomenúť, že od Boba Proberta to v sezóne 1987/88 nebolo všetko. Probert pokračoval v dobrých výkonoch aj vo vyraďovacej časti, kde aj bez zraneného kapitána Yzermana pozbieral v 16 zápasoch 21 bodov (8+13), čím vytvoril (vtedy nový) klubový rekord v počte kanadských bodov v jednom play-off.

Tučné ofenzívne čísla zo sezóny 1987/88 Probert už nikdy nezopakoval, stále však patril k hráčom, ktorí dokázali strieľať góly a zbierať body. V sezóne 1991/92 nastrieľal 20 gólov a pozbieral 44 bodov, o rok neskôr pridal 43 bodov. Produktívny bol aj vo svojej prvej sezóne v Chicagu (1995/96; 40 bodov).

Probert odohral v NHL celkom 935 zápasov so ziskom 384 bodov, z toho 163 gólov. Popri 3.300 trestných minútach to boli viac ako solídne čísla. Probert dokázal produkovať aj napriek množstvu času, ktorý trávil na trestnej lavici. V Detroite ho za to ocenili tým, že ho nechali hrať po boku talentovaných hráčov a tí sa pri ňom mohli uvoľniť. Red Wings z neho jednu dobu urobili aj asistenta kapitána Yzermana.

Probert niekedy ofenzívne explodoval, inokedy sa staral predovšetkým o udržiavanie poriadku na ľade. Napríklad 14. novembra 1987, pri výhre Red Wings 6:4 na ľade New Jersey Devils, pozbieral šesť bodov za dva góly a štyri asistencie. Už o päť dní neskôr úradovali jeho päste, keď v domácom zápase proti Vancouver Canucks (1:4) predviedol dve bitky a pozbieral 16 trestných minút.

Bol to jednoducho muž, ktorý vedel žiariť v mnohých smeroch - vedel hrať šikovne a produkovať, ale vedel sa zmeniť aj na rozzúreného šialenca. Detroit Red Wings ho aj z toho dôvodu považovali za jedného z najlepších hráčov, akých kedy draftovali.

Odvrátená strana


Tie Domi vs Bob Probert (Ron Frehm, Associated Press)


Bob Probert bol na ľade neprehliadnuteľným živlom. Protihráči sa ho báli a jediní, kto mu mohol konkurovať, boli najtvrdší bitkári. V jeden moment strelil dôležitý gól, v iný moment pomstil svojho spoluhráča. Jeho tvrdý herný štýl bol pritom odrazom jeho nemenej náročného životného štýlu mimo ľadu.

Bob Probert bol nielen bitkárom schopným hrať hokej, ale aj magnetom na problémy. Turbulentný bol najmä koniec osemdesiatych a začiatok deväťdesiatych rokov, kedy pôsobil u Detroit Red Wings. Pre svoje okolie nebol žiadnou záhadou. Jeho problémy boli verejne pretriasané - vedelo a písalo sa o nich prakticky neustále.

Probert mal za sebou temné dospievanie. Od puberty mal blízko k alkoholu, ktorý sa v jeho rodine objavoval na dennom poriadku a neskôr sa stal jednou z príčin smrti jeho otca. I vinou alkoholu trpel Bob sebadeštrukčnými sklonmi. Hokej bol preň únikom od reality, ale veľmi často sa mu unikať nedarilo.

Bob Probert začal piť vo veku 14 rokov. Svoje pitie prestal ovládať už ako sedemnásťročný. Niektoré zdroje uvádzajú, že za svoj život absolvoval desať protialkoholických liečení. Len do 22. roku života ich absolvoval päť. S alkoholom mal problémy už u juniorov; v NHL a s profesionálnou zmluvou vo vrecku sa to len znásobovalo. S užívaním alkoholu postupne prichádzal ľahkovážnejší prístup k životu. Probertovi neboli cudzie bary, lacné putiky, ľahké ženy, drogy. Bežnou súčasťou jeho života sa stali aj lieky proti bolesti. Bez nich by svoje frekventované pästné súboje na klziskách NHL v žiadnom prípade neustál.

Bujarý spôsob života privádzal Proberta do problémov. Prvé veľké ťažkosti prišli v roku 1989, kedy mu kanadskí policajti našli 14,3 gramu kokaínu. Nechali ho vyzliecť v tuneli pod riekou spájajúcou Detroit a jeho rodné mesto Windsor; kokaín mal ukrytý v spodnej bielizni. Obvinili ho, že chcel prepašovať drogy na kanadské územie. Za tento čin bol NHL suspendovaný a až do decembra 1992 nemohol hrať na klziskách kanadských klubov, pretože ak by sa tam objavil, bol by uväznený. Probert miesto väzby v Kanade odišiel do väzenia v Minnesote, kde strávil tri mesiace. Ďalšie tri mesiace dostal domáce väzenie. K tomu prišli podmienky. Vydaniu do Kanady sa musel brániť, s čím mal problémy aj jeho zamestnávateľ z Detroitu.

Probert vyskúšal kokaín po prvýkrát na jar 1986 po tom, čo v drese Adirondack Red Wings, záložného celku Detroitu v AHL, vyhral Calder Cup. Onedlho si kupoval jednu uncu (t.j. približne 30 gramov) kokaínu týždenne za 800 amerických dolárov. V jednom zo svojich bujarých rokov minul na kokaín 42 tisíc dolárov.

V júli 1994 mal Probert nehodu na motocykli, pri dychovej skúške mu namerali trojnásobok povolenej hranice alkoholu v krvi a našli aj stopy po kokaíne. Inokedy vrazil autom do reštaurácie a dolámal si šesť rebier. Zašlo to tak ďaleko, že Red Wings pre neho pripravili 45-minútové video, v ktorého závere mu emotívne pripomenuli, čo sa stalo jeho otcovi a prečo by sa mal zmeniť. Nič však nepomohlo.

Po deviatich sezónach riešenia Probertových problémov došla Red Wings v júli 1994 trpezlivosť a aj napriek tomu, že s jeho službami na ľade boli spokojní a jeho vplyv na hokej v celom Michigane vnímali ako obrovský, rozhodli sa, že sa s ním rozlúčia. "Toto je koniec," vyhlásil vtedy viceprezident Jimmy Devellano.

V Detroite sú dodnes presvedčení, že pre tieto a ďalšie problémy nedostali z Boba Proberta všetko, čo mohli. Red Wings mali podobné problémy s mnohými inými hráčmi (s alkoholom mali ťažkosti Klíma a Sheldon Kennedy, Sergej Fiodorov mal problémy s hazardom, s alkoholom a hazardom bojoval Darren McCarty), so žiadnym hokejistom sa však nenatrápili tak ako s Bobom Probertom. Kombinácia tvrdých pästí, krvi, alkoholu a napudrovaného nosa sa pre nich stala priveľkou záťažou.

S koncom Probertovho pôsobenia v Detroite sa vynárala otázka, prečo Red Wings miestami tlačili na liečebňu, v ktorej Probert pobýval, a brali ho z nej už po niekoľkých týždňoch, aby za nich mohol nastúpiť v NHL. Riaditeľ liečebne prehlásil, že Probert by v nej nemal zostať iba niekoľko týždňov alebo mesiacov, ale najlepšie po celý rok. Pre Red Wings to však nebol argument, ktorý by obstál.

Probert krátko po svojom odchode z Detroitu podpísal zmluvu s Blackhawks, ktorí mu zaplatili štvornásobok toho, čo zarábal v poslednej sezóne u Red Wings. V skrátenej sezóne 1994/95 ale neodohral žiadny zápas, pretože NHL ho znova suspendovala, tentoraz za porušenie jej oficiálneho odvykacieho programu.

Problémy s alkoholom a drogami sa s Probertom vliekli aj naďalej. Vysvitlo dokonca, že počas svojej anabázy u Blackhawks systematicky klamal dopingových inšpektorov, ktorí boli najatí NHL. Pri testoch na drogy im zámerne predkladal čisté vzorky moču z mikrovlnnej rúry. Probert sa neskôr priznal aj k tomu, že bol viackrát neverný svojej žene Dani, ktorú si vzal v roku 1993 ešte počas pôsobenia v Detroite.

Probert pokračoval v liečení aj po prerušení kariéry - v lete 2002. Z liečební odchádzal, aby sa do nich zakrátko vrátil. Najskôr zostal pri hokeji, keď začal pracovať pre rozhlasovú stanicu, ktorá vysielala zápasy Blackhawks. Pri jednom stretnutí Chicaga a Detroitu zareval v priamom prenose do mikrofónu obľúbenú chicagskú frázu "Detroit sucks", čím rozprúdil krv v žilách fanúšikov oboch tímov. Presne takýto ale bol - nebral ohľad na to, čo bolo; chcel sa predovšetkým zabávať. V rozhlase však nevydržal dlho, pretože v jeden večer doň prišiel opitý a niekoľkokrát sa preriekol, na čo bol prepustený a opäť musel na liečenie.

Probert počítal s tým, že k aktívnej kariére sa vráti aj napriek tomu, že v ročníku 2002/03 nikde nehral, ale v lete 2003 oznámil definitívny koniec. Tým sa však neskončili jeho ťažkosti s alkoholom a drogami.

Ďalšie problémy prišli v júni 2004, kedy na seba upútal pozornosť zlým parkovaním, následne sa ostro pohádal s okoloidúcimi kvôli drogám a nakoniec musel byť upokojený privolanými policajtmi, ktorí ho museli paralyzovať, pretože si ich zamieňal so súpermi, ktorých kedysi mlátil na ľade. Útoky na policajtov sa stali bežnou súčasťou jeho trestného registra. Množili sa v ňom aj jazdy pod vplyvom alkoholu a bitky v baroch.

Labutia pieseň


Embed from Getty Images


Po skončení aktívnej kariéry trvalo niekoľko rokov, kým sa Bob Probert dostal na správnu životnú cestu a prestal s pitím a drogami. Podľa jeho manželky Dani bol čistý asi po dobu ôsmich rokov.

Keď bol Probert čistý, pravidelne navštevoval charitatívne zápasy, hrával v tímoch starých gárd bývalých hráčov NHL a organizoval aktivity pre deti. Jeho vzťahy s Blackhawks boli pevné; často bol vidieť na ich komunitných akciách. Hawks mu vo februári 2009 venovali jednu zo svojich tradičných pripomienkových nocí, pri ktorej navštívil ich arénu pred zápasom NHL a za jasania publika vhodil slávnostné vhadzovanie. Buly vhodil aj pred tretím zápasom finále Západnej konferencie 2009 medzi Chicagom a Detroitom.

Probert neskôr uhladil aj svoje vzťahy s Detroit Red Wings. V drese ich starej gardy, ktorá chodila hrať najmä do Kanady, však nemohol nastupovať často, pretože vinou kriminálnej minulosti musel nahlasovať každý prechod cez kanadsko-americkú hranicu. Objavil sa aj na slávnosti spojenej s vyradením čísla Stevea Yzermana v januári 2007. V ten večer sa dočkal veľkých ovácií, bývalému spoluhráčovi Vladimirovi Konstantinovovi pomohol na ľad s posuvným vozíkom a so svojou niekdajšou dvojičkou z Bruise Brothers, Joeym Kocurom, ostal pozerať následný zápas medzi Red Wings a Anaheim Ducks (2:1), a to symbolicky spoza trestnej lavice.

Keď Probert nepil a nebral drogy, jeho okolie ho milovalo. Milovali ho spoluhráči, za ktorých by na ľade položil svoj život. Milovali ho fanúšikovia, ktorým ukázal, ako sa bojuje za svoje mužstvo a svoje mesto. Milovali ho aj novinári, ktorí si tak ako iní priali, aby boj s neduhmi vyhral. Mal ružové líca, rozstrapatené vlasy, úprimný úsmev a pohľad človeka, ktorý by mohol byť taký šťastný, keby nebolo tých prekliatych démonov.

Probert bol po skončení kariéry lepším človekom. Po opustení ľadových plôch ešte upevnil svoje priateľstvo s Kocurom, ktorý bol nielen jeho spoluhráčom, ale neskôr aj súperom. V roku 2008 sa spoločne podieľali na vydaní knihy Bruise Brothers - Hockey's Heavyweight Champions. Priateľský vzťah si vytvoril aj s albánskym zabijakom Domim, s ktorým sa v priebehu svojej aktívnej kariéry desaťkrát pobil.

Zatiaľ čo na ľade bol Probert beštiou, mimo ľadu bol úplne iný, ako to koniec koncov býva u mnohých bitkárov. Keď od hokeja odišiel, naplno vysvitlo, aký bol dobrý a milý na svojich najbližších i spoluhráčov. Bol láskavý, skromný, tichý, charakterný, vtipný, nesebecký, a aj keď niekedy drsný, tak majúci jemnú dušu. Ak mal tú možnosť, venoval sa svojim veľkým záľubám - rýchlym autám a motorkám, na ktorých si čistil hlavu. Najmä po skončení kariéry bolo pre neho dôležité z času na čas vypadnúť, sadnúť na rýchly stroj a stratiť sa v diaľke, kde ho nikto nebude poznať. Stal sa z neho milujúci otec a zodpovedný občan. Ak zašiel na hokej, chodil najmä do Windsoru na miestnych Spitfires, hrajúcich v juniorskej OHL. V jednu dobu dokonca odišiel do Afganistanu, aby vzdal hold kanadským vojakom. Príležitostne hrával golf, chodil na výlety na svojej lodi. V roku 2009 sa objavil v krasokorčuliarskej reality show Battle of the Blades.

Uhladenosť života Boba Proberta po skončení aktívnej kariéry sa stala cestou, ktorou sa na verejnosť postupne dostali ďalšie informácie z jeho nie vždy bujarého spôsobu života. Keď napr. ešte hrával a po zápasoch chodieval do baru, často tam narážal na agresívnych hostí, ktorí ho vyzývali, aby si to s nimi rozdal. Probert sa na nich iba usmieval. Inokedy bola do jeho domu privolaná polícia, aby ho upokojila. Zábery bezpečnostných kamier ale ukázali, že práve policajti boli tí, ktorí boli agresívni, zatiaľ čo Probert sa iba bránil ich úderom. Keď pravda vyšla najavo, obvinenia na jeho osobu boli stiahnuté.

Jeho meno a povesť mu mnohokrát uškodili, existujú však aj také príbehy, kde na mene a povesti Boba Proberta nezáležalo. Jeden takýto príbeh hovorí o tom, ako Probert jednému dievčatku z Windsoru zaplatil dlhočizný let, aby mohla ísť na operáciu, ktorá zachráni jej oko. Dal si pritom záležať, aby sa ona ani jej rodičia nedozvedeli, kto v skutočnosti bol tým anonymným darcom.

Bol to skrátka muž s veľkým srdcom, ktorý aj napriek tomu, že sa často bil a systematicky ničil svoje telo, stále dbal na svojich fanúšikov, rozdával lístky deťom z chudobných rodín, navštevoval štátne školy, usporadúval hokejovú akadémiu, zbieral peniaze na charitatívnych akciách a pokiaľ mohol, rád pomohol.

Navždy voľný


Bob Probert so starou gardou Red Wings (Julian H. Gonzalez, Detroit Free Press; 27.01.2007)


Všetky indície nasvedčovali tomu, že Bob Probert sa po skončení kariéry dokázal vzchopiť a vrátiť sa na správnu životnú cestu. Jeho niekdajší spôsob života a herný štýl prezentovaný v NHL sa však musel prejaviť na jeho zdraví. To bola zákonitosť, ktorú si uvedomovali mnohí, a uvedomoval si ju aj on sám.

Napriek tomu, že Probert zanechal hokej spojený s bitkami a tvrdosťou, a na hodnú dobu aj drogy a alkohol, bolesti ho nikdy neopustili. I keď bol Probert čistý, bez liekov proti silnej až veľmi silnej bolesti sa mu žilo ťažko. Manželka Dani pred ním musela schovávať tablety lieku OxyContin, ktorý sa aplikuje ako narkotikum na utlmenie bolesti. Bála sa, že ak Bob tablety nájde, vráti sa k minulosti, alebo sa predávkuje.

Probert mal okrem toho vážne podozrenie, že trpí chronickou traumatickou encefalopatiou, ľudovo boxerskou demenciou. Toto ochorenie patrí medzi mozgové poranenia vyskytujúce sa u bývalých hráčov ľadového hokeja a iných tvrdých športov, ako napr. boxu, amerického futbalu a bojových umení. Ochorenie sa formuje pomaly a môže sa prejaviť aj po rokoch od skončenia aktívnej kariéry, typickými príznakmi sú vypadávanie pamäte, depresia, náladovosť a strata sebaovládania. Probert sa o tomto ochorení rozprával so svojou ženou a povedal jej, že keď raz umrie, bol by rád, ak by jeho mozog venovala na vedecké skúmanie. Probert prišiel k záveru, že týmto činom by mohol pomôcť NHL i jej hráčom v lepšom predchádzaní tomuto ochoreniu a vôbec následkom poranení súvisiacich s otrasmi mozgu po bitkách a tvrdých úderoch.

Bolesti, ktoré Probert mal, je ťažké opísať. Dani ich opisovala ako neznesiteľné bolesti, pri ktorých musela svojho manžela každé ráno dvíhať z postele. Proberta často pobolievala hlava; veľké bolesti mal aj na bedrách, nohách a v kolenách. Radosť mu robila len rodina, pozícia starostlivého otca, motorka a možnosť, ako si sem tam vyjsť loďou na Jazero svätej Kláry a kochať sa pohľadom na svoj neďaleký dom.

Písal sa 5. júl 2010, keď si Bob Probert opäť vyšiel na Jazero svätej Kláry. Bolo to štyri dni po 17. výročí jeho svadby s Dani, štyri dni po Dni Kanady, čo je v krajine javorového listu významný štátny sviatok, a rovný mesiac po jeho 45. narodeninách. Krásny to deň - síce s bolesťami nad ránom, ale takých už bolo habadej.

Zatiaľ čo v minulosti zasypávali verejnosť správy o tom, ako Probert zmlátil protihráča, pobil sa v bare alebo s policajtmi, prevážal kokaín, nabúral na svojom aute alebo motorke, porušil liečebný program a pohyboval sa v drogami nasiaknutých častiach miest, v pondelok 5. júla 2010 uzrela svetlo sveta správa, že bývalý kanadský hokejista Robert Alan Probert skolaboval na svojej výletnej lodi v spoločnosti svojej manželky Dani, jej rodičov a svojich štyroch detí Brogan, Tierney, Jacka a Declyn, a po srdcovom infarkte zomrel.

Probert zomrel podobne ako jeho otec, bývalý kanadský policajt. Ten po 41 rokoch, ktorých podstatnú časť trávil bojom so zločinom, skonal na zlyhanie srdca, ktoré v tej chvíli a po všetkom, čo prežil, nikto nečakal. Áno, infarkt možno čakať - existujú predsa príznaky, ktoré naznačujú jeho príchod. Človek si ale zo svojej kajúcej povahy nechce pripustiť, že by mal prísť práve vtedy, keď je jeho život konečne usporiadaný a keď namiesto násilia, krvi, bolesti a démonov hrajú prím blízki a radostný úsmev na ich tvárach.

Probert, ktorý po dlhé roky žil na hrane a následky tohto spôsobu života sa u neho začali prejavovať najmä po skončení aktívnej kariéry, pociťoval niekoľko hodín pred smrťou tlak na hrudi a nevoľnosť. Tieto príznaky však ignoroval, možno aj preto, že na každodennú bolesť bol po všetkých tých útrapách zvyknutý.

S odchodom Boba Proberta prišla NHL o jednu zo svojich najkontroverznejších legiend. Jeho smrť hlboko zasiahla nielen jeho najbližších, ale aj fanúšikov a bývalých spoluhráčov. "Keď som sa to dozvedel, plakal som," uviedol jeho oddaný Bruise Brother Kocur. "Neočakávate, že človek umrie v tomto veku."

Posledná rozlúčka s Bobom Probertom sa konala 9. júla 2010 vo Windsore. Na pohreb prišlo viac ako tisíc ľudí, medzi nimi aj bývalí spoluhráči Kocur, Yzerman, McCarty, Dino Ciccarelli, Gerard Gallant a Brad McCrimmon, generálny manažér Ken Holland či vlastníci klubu Mike a Marian Ilitchovci. Nechýbali ani jeho niektorí niekdajší súperi, ako napr. Domi, Stu Grimson a Chris Nilan. Pohrebný sprievod bol vedený motorkármi. Mnohí z nich mali na sebe jeho detroitský alebo chicagský dres s číslom 24. Cestu do kostola lemovali fanúšikovia Red Wings a Blackhawks v červeno-bielych a čiernych dresoch s vlajkami. Rakva s jeho telom bola upevnená na jednej z motoriek, na ktorej stál nápis Forever Free ("Navždy voľný").

O niekoľko mesiacov neskôr bol mozog Boba Proberta venovaný výskumu, tak, ako si to pred smrťou prial. Prvé výsledky výskumu sa dostavili vo februári 2011 a potvrdili dávne predtuchy: v jeho mozgu bola identifikovaná chronická traumatická encefalopatia. Niektorí bývalí hokejisti, ako napr. Keith Primeau, ktorý bol Probertovým spoluhráčom v Detroite od roku 1990 a ktorého kariéra sa taktiež zvŕtala vinou otrasov mozgu, na to zareagovali tým, že aj oni sa upísali k posmrtnému venovaniu svojho mozgu na vedecké účely.

V októbri 2010 uzrela svetlo sveta Probertova dlho pripravovaná kniha Tough Guy: My Life on the Edge. Keď Probert zomrel, kniha bola takmer hotová. Na jej dokončenie bolo treba urobiť posledné korekcie, manželka Dani sa však rozhodla, že po smrti svojho druha ju viac nebude škrtať. Dopísala akurát krátky predslov, v ktorom si zaspomínala aj na jeho posledný deň. Ďalší predhovor napísal jeho niekdajší kapitán Yzerman. Kniha je to inak drsná a otvorená. Probert je v nej taký, aký bol vždy - nadovšetko priamočiary.

Od roku 2011 sa vo Windsore začala každoročne usporadúvať spomienková motorkárska jazda na Probertovu počesť. Jazda je spojená s charitatívnymi aktivitami, jej cieľom je pozdvihnúť povedomie o kardiovaskulárnych ochoreniach a zbierať peniaze pre zdravotnícke zariadenia vo Windsore. Pri premiére tohto podujatia v roku 2011 sa podarilo vyzbierať viac ako 100 tisíc kanadských dolárov a do roku 2015 bolo vyzbieraných takmer 500 tisíc. Na piatom ročníku akcie sa ukázal aj Probertov bývalý spoluhráč a priateľ McCarty, ktorý bol menovaný za kapitána motorkárskeho konvoja.

Bob Probert bol v roku 2007 magazínom The Hockey News vyhlásený za najlepšieho bitkára všetkých čias. Na jeho vnímaní ako najlepšieho alebo jedného z najlepších bitkárov histórie sa už nič nezmení.

Jeho tradičný súper a neskôr priateľ Domi o ňom jedného dňa prehlásil: "Bol to nežný obor, ktorý mal srdce zo zlata. Bol to ten najlepší bitkár, akého NHL kedy mala. Všetci sme ho s obdivom sledovali pre jeho profesionalizmus, húževnatosť a vášeň pre hokej. Probie dal svojej hre úplne všetko; obetoval všetko pre svojich spoluhráčov. Mužstvá, v ktorých hral, si vďaka nemu vydobyli obrovský rešpekt. Jeho spoluhráči ho milovali. Mimo ľadu bol ohromným otcom a manželom. Všetkým nám bude chýbať."

Kocur o Probertovi často hovorieval, že bol preňho bratom, ktorého nikdy nemal. Kocur si ho uctil napríklad aj tým, že v posledný deň roka 2013 pred zápasom starých gárd Detroit Red Wings a Toronto Maple Leafs vyšiel na otvorené klzisko bejzbalového štadióna Comerica Park v jeho červeno-bielom drese s číslom 24.

Vdova Dani si ho uctila napríklad aj tým, že v apríli 2017 - pri poslednom zápase Red Wings v Joe Louis Arene - rozsypala jeho popol na trestnej lavici, teda tam, kde trávil veľa času.

Bob Probert bol obávaným zurvalcom, schopným hokejistom, ale aj dobrosrdečným a nežným chlapíkom, ktorý bol karhaný za veľké prehrešky a zároveň zbožňovaný pre svoju lojalitu a schopnosť obetovať sa pre vlastné mužstvo a mesto. Často pôsobil nezničiteľne. Niekedy nad svojimi démonmi vyhral, inokedy im dovolil, aby ho ovládli. Vždy sa však dokázal oklepať a na démonov nechať aspoň na moment zabudnúť.

Nikto nie je nezničiteľný, ani ten najdrsnejší gladiátor, ktorý zabával publikum tým, že sa bez váhania púšťal do boja. Bob Probert bavil publikum tým, že bojoval pre svoje mužstvo a svoje mesto, a že to robieval s takou vervou a takým odhodlaním, ako nikto pred ním a nikto po ňom.

Aj preto navždy zostane gladiátorom, ktorý je známy ako hrdina.


Hold pre Boba Proberta (1965-2010)


Podklady:
  • Bob Probert's ashes sprinkled in penalty box at Joe Louis Arena (The Associated Press; 11.04.2017)
  • McCarty named Road Captain for Probert Ride (Amna Pervaiz, The Windsor Star; 06.05.2015)
  • 5th Annual Bob Probert Ride - June 14, 2015 (Dani Probert, Bob Probert Memorial Ride; 28.04.2015)
  • Second Bob Probert Memorial Ride, a huge success (Chris Savard, Our Hometown; 24.06.2012)
  • Chronic traumatic encephalopathy (R. A. Stern et al., PM & R Journal, vol. 3; 2011)
  • Tough Guy: My Life on the Edge (Bob Probert & Kirstie McLellan Day, HarperCollins Publishers, 2010; ISBN 978-1443404617)
  • Summarizing the reflections on Bob Probert's death (George Malik, MLive; 06.07.2010)
  • Red Wings mourn Bob Probert's sudden passing (Ted Kulfan, The Detroit News; 06.07.2010)
  • Feared tough guy Bob Probert dies at 45 (Dan Rosen, NHL.com; 05.07.2010)
  • Looking back at the life of Bob Probert (Ken Campbell, The Hockey News; 05.07.2010)
  • Probert living large (Bob Duff, The Windsor Star; 04.01.2007)