Spomienka na profesorské zakončenie Igora Larionova

MARTIN UŽÁK | 08.06.2014 | aktualizované 08.06.2021

Písal sa 8. jún 2002. Tretí zápas finále Stanley Cupu medzi Carolina Hurricanes a Detroit Red Wings skončil v riadnom hracom čase remízou 2:2. Rozhodujúci gól nepriniesli ani prvé dve predĺženia. To už bol 8. jún minulosťou a zápas začal presahovať do skorých hodín nového dňa - 9. júna 2002.

Nadstavený čas bol pre Hurricanes pokropením živou vodou. Ako prekvapujúci finalisti Stanley Cupu ho v dovtedajšom priebehu play-off absolvovali osemkrát a sedemkrát z neho vyšli ako víťazi. Verili, že podobne by mohli ukončiť aj tretí finálový zápas, hraný doma v Raleighu, aby sa ujali vedenia 2:1 v sérii. Koniec koncov, mohli sa opierať o výborne chytajúceho Artursa Irbeho, ktorý počas 60 minút riadnej hracej doby a 54 minút predĺženia pochytal 50 z 52 striel Red Wings. Ich nádeje sa však rozplynuli po majstrovstve najstaršieho hráča NHL.

Zdanlivo nekonečný zápas bol zrazu minulosťou, keď sa v obrannom pásme domácich dostal k puku Igor Larionov, elegantne obišiel padajúceho Batesa Battagliu i vyskakujúceho spoluhráča Mathieua Dandenaulta a v čase 114:47 prekonal Irbeho bekhendovou strelou pod hornú žŕdku.

Igor Larionov krátko po svojom slávnom góle v treťom predĺžení tretieho finále (Julian H. Gonzalez, Detroit Free Press)

Pre Larionova to bol druhý gól v zápase. Ten prvý strelil v 26. minúte, vyrovnal ním na 1:1 a na najbližších deväť rokov sa stal najstarším úspešným strelcom v histórii finále Stanley Cupu.

Larionov svojím druhým gólom ukončil tretí najdlhší finálový zápas všetkých čias. Od posunu na druhé miesto (Brett Hull, Dallas Stars; 1999) ho delili štyri sekundy. Za absolútnym rekordom finálových bojov o Stanley Cup (Petr Klíma, Edmonton Oilers; 1990) zaostal iba o 26 sekúnd. 

Krásna individuálna akcia, ktorá rozhodla o osude tretieho finále 2002, obletela celý svet. Zároveň sa stala reprezentatívnym kúskom v zbierke hokejistu, ktorému sa právom hovorievalo 'Profesor'.

The Professor

Igor Larionov bol profesorom ľadového hokeja ešte predtým, ako začal hrávať v NHL. Doma v Sovietskom zväze bol hnacou silou armádneho mužstva CSKA Moskva a reprezentácie, ktorá valcovala všetko, čo jej prišlo do cesty. Larionov sa preslávil ako center útoku KLM, v ktorom nastupoval s Vladimirom Krutovom a Sergejom Makarovom. Mnohí historici tento útok dodnes považujú za najlepší v histórii ľadového hokeja.

Keď sa koncom osemdesiatych rokov priblížil kolaps socialistického systému a sovietski hokejisti mohli začať reálnejšie pomýšľať na NHL, Larionov mal už pred tridsiatkou. Jeho reputácia bola vysoká. Za morom sa dávno vedelo, že je superhviezdou a legendou.

Larionov vynikal nenapodobiteľným prehľadom a schopnosťou čítať hru. Bol trpezlivý, zodpovedný, inteligentný a hĺbavý. Ak hrával s hokejistami, ktorí sa puku nechceli zbavovať nahadzovaním do útočného pásma, dokázal sa vyžívať v množstve priestoru a rozdávať svoje typické profesorské prihrávky do druhej vlny. Hral skrátka úplne inak ako ostatní, čo platilo predovšetkým vtedy, keď nastupoval po boku svojich krajanov.

Keď sa Larionov v priebehu sezóny 1995/96 presunul do Detroitu, kde už pôsobili Sergej Fiodorov, Slava Kozlov, Vladimir Konstantinov a Slava Fetisov, NHL spoznala vlastnú verziu ruskej formácie, ktorá súperov terorizovala nenapodobiteľnou cirkuláciou puku a oku lahodiacimi gólovými akciami.

Ďalšie dva roky Larionova v Detroite skončili víťazstvom Stanley Cupu. V lete 2000 síce odišiel na Floridu, no o niekoľko mesiacov neskôr sa do Detroitu vrátil a zotrval v ňom ešte dve celé sezóny. Napokon zostal posledným členom niekdajšej 'Ruskej päťky' v mužstve.

Meno pre víno

Keď onej noci z 8. na 9. júna 2002 Larionov ukončil tretie najdlhšie finále v histórii, Red Wings sa odrazili k jubilejnému desiatemu víťazstvu Stanley Cupu. Zatiaľ čo vo víťazných finále 1997 a 1998 Larionov neskóroval, vo finále 2002 dal tri góly a podelil sa o status najlepšieho strelca série.

Larionov sa stal najlepším strelcom finále 2002 vo veku 41 rokov, a to popri takých ofenzívnych zbraniach, akými boli Steve Yzerman, Brendan Shanahan, Brett Hull a Sergej Fiodorov. V nabitom mužstve Red Wings síce nehral prvé husle - na krídlach jeho tretej útočnej formácie nastupovali najmä Tomas Holmström a Luc Robitaille, ktorí nekorčuľovali tak dobre ako on, čo jeho útočné chúťky obmedzilo - napriek tomu dokázal v pravej chvíli dominovať.

Slávny gól z tretieho predĺženia tretieho zápasu finále 2002 nielenže korunoval kariéru 'Profesora', ktorý sa navždy zapísal do dejín ľadového hokeja, ale zároveň dal pomenovanie vínu, ktoré sa cez Kaliforniu a Austráliu začalo dovážať do Švajčiarska, Ruska, Švédska a postupom rokov i do iných končín sveta pod označením Triple Overtime. Víno sa stalo jeho ďalšou životnou vášňou, už ako hráč si rozširoval vlastnú vinotéku a neskôr začal s vínom obchodovať. Okrem obchodnej značky Triple Overtime si zaregistroval aj značku Hattrick, symbolizujúcu tri víťazstvá Stanley Cupu.

Zachované vína so značkou Triple Overtime majú dnes nanajvýš 18 či 19 rokov, takže by u nich malo platiť príslovie, že čím sú staršie, tým sú lepšie. Je to príslovie, čo svojho času platilo i pre veľkého hokejistu, ktorého slávny gól v noci z 8. na 9. júna 2002 tie vína pomenoval.


Gól Igora Larionova v treťom predĺžení tretieho finále 2002