Spomienka na profesorské zakončenie Igora Larionova

MARTIN UŽÁK | 08.06.2014 | aktualizované 08.06.2019

Písal sa 8. jún 2002. Tretí zápas finále Stanley Cupu medzi Carolina Hurricanes a Detroit Red Wings skončil v riadnom hracom čase remízou 2:2. Rozhodujúci gól nepriniesli ani prvé dve predĺženia. To už bol 8. jún minulosťou a zápas začal presahovať do skorých hodín nového dňa - 9. júna 2002.

Nadstavený čas bol pre Hurricanes pokropením živou vodou. Ako prekvapujúci finalisti Stanley Cupu ho v dovtedajšom priebehu play-off absolvovali osemkrát a až sedemkrát z neho vyšli ako víťazi.

Hokejisti Caroliny dúfali, že podobne by mohli ukončiť aj tretie finálové stretnutie, hrané doma v Raleighu, aby sa ujali vedenia 2:1 v sérii. Koniec koncov, mohli sa opierať o výborne chytajúceho Artursa Irbeho, ktorý počas 60 minút riadnej hracej doby a 54 minút predĺženia pochytal 50 z 52 striel Red Wings. 

Nádeje Hurricanes sa však rozplynuli po majstrovstve najstaršieho hráča NHL.

Zdanlivo nekonečný zápas bol zrazu minulosťou, keď sa v obrannom pásme domácich dostal k puku Igor Larionov, elegantne obišiel padajúceho Batesa Battagliu i vyskakujúceho spoluhráča Mathieua Dandenaulta a v čase 114:47 prekonal Irbeho bekhendovou strelou pod hornú žŕdku.


Igor Larionov krátko po svojom góle (Ryan Remiorz, The Canadian Press)


Pre Larionova to bol druhý gól v zápase. Ten prvý strelil v 26. minúte, vyrovnal ním na 1:1 a na najbližších deväť rokov sa stal najstarším úspešným strelcom v histórii finále Stanley Cupu.

Larionov svojím druhým gólom ukončil tretí najdlhší finálový zápas všetkých čias. Od posunu na druhé miesto (Brett Hull, Dallas Stars; 1999) ho delili štyri sekundy. Za absolútnym rekordom finálových bojov o Stanley Cup (Petr Klíma, Edmonton Oilers; 1990) zaostal iba o 26 sekúnd.

Krásna individuálna akcia, ktorá rozhodla o osude tretieho finále 2002, obletela celý svet. Zároveň sa stala reprezentatívnym kúskom v zbierke hokejistu, ktorému sa právom hovorievalo 'Profesor'.

The Professor

Igor Larionov bol profesorom ľadového hokeja ešte predtým, ako začal hrávať v NHL. Doma v Sovietskom zväze bol hnacou silou armádneho mužstva CSKA Moskva a reprezentácie, ktorá valcovala všetko, čo jej prišlo do cesty. Larionov sa preslávil ako center útoku KLM, v ktorom nastupoval s Vladimirom Krutovom a Sergejom Makarovom. Mnohí historici tento útok dodnes považujú za najlepší v histórii ľadového hokeja.

Keď sa koncom osemdesiatych rokov priblížil kolaps socialistického systému a sovietski hokejisti mohli začať odchádzať do NHL, Larionov mal už pred tridsiatkou. Jeho reputácia bola vysoká. Za morom sa dávno vedelo, že je superhviezdou a legendou.

Larionov vynikal nenapodobiteľným prehľadom a schopnosťou čítať hru. Bol trpezlivý, zodpovedný, inteligentný a hĺbavý. Ak hrával s hokejistami, ktorí sa puku nechceli zbavovať nahadzovaním do útočného pásma, dokázal sa vyžívať v množstve priestoru a rozdávať svoje typické profesorské prihrávky do druhej vlny. Hral skrátka úplne inak ako ostatní, čo platilo predovšetkým vtedy, keď nastupoval po boku svojich krajanov.

Keď sa Larionov v priebehu sezóny 1995/96 presunul do Detroitu, kde už pôsobili Sergej Fiodorov, Slava Kozlov, Vladimir Konstantinov a Slava Fetisov, NHL spoznala vlastnú verziu ruskej formácie, ktorá súperov terorizovala nenapodobiteľnou cirkuláciou puku a oku lahodiacimi gólovými akciami.

Ďalšie dva roky Larionova v Detroite skončili víťazstvom Stanley Cupu. V lete 2000 síce odišiel na Floridu, no o niekoľko mesiacov neskôr sa do Detroitu vrátil a zotrval v ňom ešte dve celé sezóny. Napokon zostal posledným členom niekdajšej 'Ruskej päťky' v mužstve.

Meno pre víno

Keď onej noci z 8. na 9. júna 2002 Larionov ukončil tretie najdlhšie finále v histórii, Red Wings sa odrazili k jubilejnému desiatemu víťazstvu Stanley Cupu. Zatiaľ čo vo víťazných finále 1997 a 1998 Larionov neskóroval, vo finále 2002 dal tri góly a podelil sa o status najlepšieho strelca série.

Larionov sa stal najlepším strelcom finále 2002 vo veku 41 rokov, a to popri takých ofenzívnych zbraniach, akými boli Steve Yzerman, Brendan Shanahan, Brett Hull a Sergej Fiodorov. V nabitom mužstve Red Wings síce nehral prvé husle - na krídlach jeho tretej útočnej formácie nastupovali najmä Tomas Holmström a Luc Robitaille, ktorí nekorčuľovali tak dobre ako on - napriek tomu dokázal v pravej chvíli dominovať.

Slávny gól z tretieho predĺženia tretieho zápasu finále 2002 nielenže korunoval kariéru 'Profesora', ktorý sa navždy zapísal do dejín ľadového hokeja, ale zároveň dal pomenovanie vínu, ktoré sa cez Kaliforniu a Austráliu začalo dovážať do Švajčiarska a Ruska pod značkou Triple Overtime.

Zachované vína s týmto označením majú dnes nanajvýš 16 či 17 rokov, takže by u nich malo platiť príslovie, že čím sú staršie, tým sú lepšie. Príslovie, čo svojho času platilo aj pre hokejistu, ktorého slávny gól v noci z 8. na 9. júna 2002 tie vína pomenoval.


Gól Igora Larionova v treťom predĺžení tretieho finále 2002