Ako sa zrodil najväčší debakel v histórii NHL

MARTIN UŽÁK | 23.01.2019

Národná hokejová liga existuje viac ako sto rokov a za tú dobu sa v nej odohrali už stovky zápasov s výrazným rozdielom v skóre. Žiaden z debaklov ale nebol taký veľký ako ten, ktorý sa zrodil dňa 23. januára 1944 v zápase medzi Detroit Red Wings a New York Rangers.


Detroit Red Wings v sezóne 1943/44 (archív Detroit Red Wings)

Zdecimovaní New York Rangers

Red Wings patrili medzi najlepšie tímy vtedajšej šesťčlennej NHL. V roku 1943 vyhrali Stanley Cup a v rokoch 1941 a 1942 sa dostali do finále. Z pozície manažéra a kouča ich viedol krutý Jack Adams. Kapitána robili zadák William "Flash" Hollett a útočník Mud Bruneteau, v útoku nastupoval ostrieľaný krídelník Syd Howe. V sezóne 1943/44 boli lepší iba dominantní Montreal Canadiens.

Rangers na tom boli horšie. Ešte v roku 1942 vyhrali základnú časť NHL, no v nasledujúcej sezóne 1942/43, prvej v slávnej ére Original Six, skončili poslední v lige. Mali zdecimovaný káder, mnohí ich hokejisti narukovali do armády a odišli bojovať do druhej svetovej vojny. Tento osud postihol aj ďalších hráčov zo všetkých klubov, vrátane Detroit Red Wings, ktorí v jednom roku vyslali do vojny osem svojich hráčov a v sezóne 1943/44 im vinou vojny chýbal napríklad ich dovtedajší kapitán Sid Abel či Johnny Mowers, čerstvý víťaz Vezina Trophy pre najlepšieho ligového brankára. Nikto si to však neodniesol tak ako Rangers. Ich manažér Lester Patrick bol v takej bezútešnej situácii, že po vypuknutí vojny požiadal ligu, aby Rangers nakrátko vyradila, no manažéri ostatných klubov ho uhovorili, aby zostal a hral s náhradníkmi.

Len v sezóne 1942/43 odišlo bojovať do druhej svetovej vojny 19 hráčov Rangers. "Jazdci" utrpeli veľké straty na všetkých frontoch. Často museli nasadzovať mladíkov, ktorí si nestihli zahrať ani len juniorskú ligu, alebo hrali len rekreačne. Pred 23. januárom 1944 síce vyhrali dvakrát po sebe - deň predtým dokonca 1:5 na ľade Toronta, ale z prvých 29 zápasov sezóny 1943/44 vyhrali iba šesť. Od začiatku vedeli, že kým vojna neskončí, budú odsúdení na prehru za prehrou.

Mužom, ktorý Rangers chýbal asi najviac, bol gólman "Sugar" Jim Henry. Odišiel v roku 1942 a než sa z vojny vrátil, Rangers vystriedali sedem brankárov z nižších súťaží alebo amatérskych líg.

V sezóne 1943/44 hájil bránku Rangers Ken McAuley. Mal to ťažké. Dovtedy si zarábal sondovaním ulíc a vyhľadávaním záškolákov, aby ich vrátil späť do školy. Bol trochu obézny, v lokálnych ligách v Edmontone si vytvoril skromné renomé brankára, ktorý dokáže niečo chytiť. Nebolo prekvapením, že nezabránil tomu, čo sa 23. januára 1944 v detroitskej Olympii stalo.

"Prijateľných" 7:0 po druhej tretine

Prvá polovica stretnutia nenasvedčovala tomu, že by sa mal zrodiť výprask. Rangers sa spočiatku držali, v polovici duelu prehrávali 3:0 a po dvoch tretinách boli radi, že inkasovali "len" sedemkrát.

Skóre zápasu otvoril v tretej minúte Murray Armstrong. Na začiatku 19. minúty bolo 2:0 po góle talentovaného obrancu Billa Quackenbusha a v 29. minúte 3:0, keď v presilovej hre skóroval Carl Liscombe, najproduktívnejší hráč Red Wings, hrajúci svoju životnú sezónu.

Ďalšie góly začali pribúdať v druhej polovici druhej tretiny. Na 4:0 zvýšil v 32. minúte Adam Brown, na 5:0 v 34. minúte Mud Bruneteau v presilovke a na 6:0 o minútu neskôr Harold Jackson. Siedmy gól do siete zdecimovaných Rangers strelil 34 sekúnd pred koncom druhej tretiny Ken Kilrea.

Rangers už vedeli, že tentoraz sa víťazstva nedočkajú. Noc predtým sa vybúrili na ľade Maple Leafs. Tušili, že v ďalšom priebehu zápasu s Red Wings budú mať čoraz menej síl.

Pred štartom tretej tretiny si Rangers predsavzali, že zápas dohrajú so cťou a neodídu z neho s ešte vyššou prehrou. Nejaké tie debakle už utŕžili - v druhom zápase sezóny dostali od Red Wings osem gólov, v novembri 1943 prehrali v Chicagu 10:5, v decembri v Toronte 11:4 a krátko po novom roku 1944 doma s Bostonom 3:13. Všetky ich predsavzatia pred treťou tretinou v Olympii sa však zrútili.

Gólová smršť v poslednej časti hry

Ken McAuley v newyorskej bráne robil, čo vedel, ale v 46. minúte bolo 8:0, keď sa druhýkrát trafil Liscombe. V 49. minúte zvýšil na 9:0 Don Grosso a 12.293 divákov v Olympii sa zakrátko dočkalo okrúhlej desiatky, keď po polovici 50. minúty opäť skóroval Grosso.

To najhoršie však ešte len prišlo v záverečných desiatich minútach zápasu, kedy unavení Rangers už nestíhali a nemali štipku motivácie, zatiaľ čo detroitský despota Jack Adams huckal do svojich hráčov, aby pokračovali v exhibícii a strieľali za McAuleyho chrbát ďalšie a ďalšie puky.

Do konca stretnutia padlo ešte päť gólov. V 53. minúte zvýšil na 11:0 Syd Howe, v 55. dal na 12:0 kapitán Flash Hollett, v 57. minúte druhýkrát skóroval Armstrong, v polovici 59. minúty strelil svoj druhý gól aj Howe a rovnaký hráč o osem sekúnd neskôr skóroval na 15:0 a zavŕšil hetrik.

Red Wings tlačili na Rangers do samého konca a najskôr sa tešili aj z gólu na 16:0. Ten však padol jednu sekundu po skončení hracieho času a bol odvolaný, takže konečné skóre znelo 15:0.

Red Wings prestrieľali Rangers 58:9. Počet ich gólov v tretej tretine sa takmer vyrovnal počtu striel Rangers za celý zápas. McAuley v bránke Rangers zastavil 43 striel. Čisté konto v bráne Red Wings, svoje jediné v NHL, udržal Connie Dion, ktorý bol prepustený z kanadskej armády. Tak ako McAuley, ani on by za normálnych okolností v NHL nedostal šancu.

Debakel spojený s mnohými rekordmi

Debakel so skóre 15:0, po tretinách 2:0, 5:0 a 8:0, sa stal najvyšším v histórii Národnej hokejovej ligy a zostáva ním dodnes. V žiadnom inom stretnutí v dejinách súťaže nedokázalo jedno z mužstiev zvíťaziť o 15 gólov. Rekordných bolo a dodnes je aj 15 strelených gólov jedného mužstva za sebou. Rekordné víťazstvo ešte znásobuje fakt, že iba dva góly Red Wings padli v presilovej hre.

Ak by Red Wings na konci skórovali o sekundu skôr a zvýšili by na 16:0, vyrovnali by tým najvyšší počet gólov jedného tímu v zápase NHL. Tento rekord vytvorili Montreal Canadiens, keď 3. marca 1920 zdolali Quebec Bulldogs 16:3. Bolo to však v dobe, kedy sa v NHL hralo bez červenej čiary.

Osem strelených gólov v jednej tretine predstavuje dodnes platný rekord Detroit Red Wings. Pri osemgólovej smršti v tretej časti hry štyrikrát asistoval útočník Joe Carveth, čím vytvoril dodnes platný klubový rekord v počte gólových prihrávok v jednej tretine.

Jedenásti korčuliari Detroitu (ôsmi útočníci, traja obrancovia) pozbierali dohromady 37 kanadských bodov (15+22), čo znamenalo nový rekord NHL v počte bodov hráčov jedného mužstva v jednom zápase. Najviac bodov vyprodukovali Syd Howe (3+2), Murray Armstrong, Don Grosso (obaja 2+3), Joe Carveth (0+5) a Adam Brown (1+3), spomedzi obrancov Harold Jackson (1+2). Z korčuliarov Red Wings nezabodoval iba obranca Cully Simon. Hráči Red Wings pozbierali najviac bodov v tretej tretine (22), čo predstavuje ďalší dodnes platný klubový rekord.

Syd Howe, ktorý na konci strelil hetrik v priebehu šiestich minút a deviatich sekúnd, sa dostal na hranicu 149 gólov v drese Detroit Red Wings v zápasoch základnej časti, vďaka čomu prekonal dovtedajšieho lídra Herbieho Lewisa a stal sa novým najlepším strelcom v histórii klubu.

Dozvuky a rozdielne povojnové osudy

Víťazstvo 15:0 bolo pre Detroit Red Wings jedno z ich 26 víťazstiev v 50-zápasovej základnej časti sezóny 1943/44. Rangers potupili aj o necelé dva týždne, keď ich po šiestich zásahoch Syda Howea rozstrieľali v Olympii 12:2. V tabuľke NHL skončili druhí a postúpili do play-off, kde vypadli v prvom kole po súboji s Chicago Black Hawks (v tej dobe sa ich názov písal takto). V ďalšom roku postúpili do finále vyraďovacích bojov, medzi najlepšími nechýbali ani neskôr a v prvej polovici päťdesiatych rokov vytvorili dynastiu, ktorá počas šiestich sezón štyrikrát vyhrala Stanley Cup.

Rangers od prehry 15:0 nevyhrali do konca sezóny 1943/44 už ani jeden jediný raz a v tabuľke NHL skončili beznádejne poslední so ziskom 17 bodov a rekordným priemerom 6,2 inkasovaného gólu na zápas. Posledné miesto im patrilo aj v nasledujúcich dvoch sezónach, prakticky vo všetkých štyroch sezónach počas trvania druhej svetovej vojny, až dokým sa vojna skončila a ich najlepší hokejisti sa postupne vrátili.

Red Wings a Rangers rokmi spájalo iba to, že vo vojne stratili jedného svojho hráča. K Rangers sa už nikdy nepridal obranca Dudley "Red" Garrett, k Red Wings náhradný brankár Joe Turner.

Rangers sa v povojnovom období postupne vzchopili a v roku 1950 to dotiahli až do finále Stanley Cupu, kde prehrali práve s Red Wings. V slávnej ére Original Six (1942 až 1967) sa Stanley Cupu nedočkali ani raz (takisto ako Boston Bruins). Postupom rokov začal ich ďalší úpadok, v New Yorku boli dlho na vedľajšej koľaji a nemali vytvorené dostatočné zázemie. Ako kedysi opísal legendárny Andy Bathgate, v jednom play-off dostal pred nimi v Madison Square Garden prednosť cirkus.

Bola to skrátka doba, kedy sa stalo mnohé, čo sa už pravdepodobne nikdy nestane.

Vrátane najväčšieho debaklu, aký kedy NHL zažila.


Podklady:
  • Detroit Red Wings 2018-19 Media Guide (Todd Beam, Kyle Kujawa & Alex DiFilippo, Detroit Red Wings; 2018)
  • NHL came close to shutting down during World War II (Stan Fischler, NHL.com; 13.09.2017)
  • Rangers had to scrounge for goaltenders during World War II (Stan Fischler, NHL.com; 17.05.2017)
  • Red Wings Corner (Martin Užák, 29.09.2015; ISBN 978-80-972096-3-6)
  • Seven team records likely to stand test of time (John Kreiser, NHL.com; 14.09.2012)
  • Red Wings rout Rangers 15-0, set records (Larry Schwartz, ESPN; 19.11.2003)
  • archív autora