MARTIN UŽÁK | 03.07.2011 | aktualizované 29.09.2015
Éra Original Six, v ktorej v rokoch 1942 až 1967 pôsobilo v NHL šesť klubov, neraz prerastá do podoby, akú nikdy nemala. Ak sa totiž za ňou obzrieme a poukážeme na niekoľko vybraných faktov, zistíme, že to bola éra, ktorá bola veľmi predvídateľná, monotónna a ak naozaj kvalitná, tak len vďaka jednej polovici klubov.
V bezmála deväťdesiatštyriročnej histórii NHL existovalo 50 rôznych klubov. Súťaž sa v minulosti hrávala aj v mestách ako Oakland, Richfield, Hamilton, Hartford, Kansas City, Bloomington a Quebec City. Inokedy sa kluby sťahovali či vracali do tradičných bášt, alebo menili svoj pôvodný názov.
V desiatych rokoch minulého storočia začali v NHL pôsobiť štyri kluby, ktoré neskôr doplnili ďalšie a neskôr ich ďalšie zasa opustili, aby sa utvorila šesťdielna štruktúra. Po veľkej expanzii, ktorá začala v lete 1967, sa počet klubov NHL rapídne zvýšil, až sa ustálil do dnešnej modernej podoby o 30 organizáciách.
Tieto zmeny vždy vyvolávali polemiku, v rámci ktorej sa popri entuziazme z nového druhu súťaženia objavovalo aj cnenie za starými časmi a túžba po návrate do predošlých koľají. Najlepšia hokejová liga sveta priam nepamätá doby, v ktorej by sa takýchto revolúcií nedočkala... až na jednu výnimku. Je ňou éra Original Six z rokov 1942 až 1967, kedy v NHL pôsobilo sexteto Boston Bruins, Chicago Black Hawks (v tej dobe sa ich názov písal takto), Detroit Red Wings, Montreal Canadiens, New York Rangers a Toronto Maple Leafs.
Kluby, ktoré existovali v ére Original Six, dodnes udržiavajú viacero historických rekordov. Žiadne iné kluby proti sebe nenastúpili viackrát ako Chicago a Detroit (počet ich vzájomných zápasov sa blíži k číslu 800). V play-off stále nemožno nájsť frekventovanejšiu dvojicu ako Boston a Montreal (narazili na seba v 33 sériách). Ani po tých rokoch niet nad 24 víťazstiev Stanley Cupu v podaní Canadiens.
Trvácnosť histórie si aj naďalej zastáva svoje pevné miesto, čo platí aj napriek tomu, že tieto mužstvá už spolu nehrávajú tak často ako v minulosti. Niektoré ani nepôsobia v rovnakých konferenciách a sotva na seba narazia v jednom či dvoch zápasoch za sezónu, čo je pri nostalgickom obracaní sa späť, samozrejme, málo. Človek si však musí uvedomiť, že éra Original Six sa viac nevráti.
Hoci je éra Original Six dávno preč, je pozoruhodné, ako vehementne dokáže chýbať. Stačí si napr. povšimnúť clivosť, ktorú pociťujú a aj otvorene prezentujú mnohí fanúšikovia Detroitu a Toronta.
Detroit a Toronto boli odjakživa zvyknutí na množstvo vzájomných zápasov. Ich rivalita sa začala strácať, keď sa NHL rozšírila do teplejších oblastí USA. Bôľ za častými stretnutiami „Javorových listov” a „Červených krídel” teda nie je a ani nebol spojený iba s érou Original Six. Ešte v ročníku 1997/98 sa Maple Leafs a Red Wings postavili do šiestich vzájomných meraní síl. V sezóne 1992/93, ktorá priniesla aj ich sedemzápasovú sériu v semifinále Norrisovej divízie, absolvovali až 14 vzájomných duelov.
Prvé vážne trhliny nastali v sezóne 1998/99, kedy sa Maple Leafs presunuli z Centrálnej do Severovýchodnej divízie. Postupom rokov ich vzájomných stretnutí s Red Wings už len ubúdalo. V ekonomicky náročných predvýlukových obdobiach to zašlo tak ďaleko, že Toronto a Detroit občas nehrali ani jeden vzájomný zápas základnej časti a atmosféru minulých liet si mohli pripomínať iba v prípravných stretnutiach.
Samozrejme, takto „ukrivdené” nebolo iba Detroitu a Torontu. Na prelome tisícročí sa každý klub NHL musel zmieriť s tým, že s niektorými protivníkmi sa môže stretnúť iba vo finále Stanley Cupu. Je tiež pravdou, že konfrontácia klubov z éry Original Six sa neobmedzila tak výrazne, ako je to niekedy prezentované. Montreal, Toronto, Boston a N. Y. Rangers sa vo svojej Východnej konferencii tešia z trvalej hojnosti vzájomných zápasov prakticky dodnes. Detroit a Chicago sú síce odsunuté do západnej vetvy, no nebolo to tak dávno, čo proti sebe hrávali až v ôsmich zápasoch základnej časti za jedinú sezónu.
Fanúšikovia Red Wings a Maple Leafs majú na cnenie za stratenou rivalitou ich tímov plné právo. Lokálne nariekanie za väčším počtom zápasov s klubmi z éry Original Six však nemusí byť opodstatnené. Éra Original Six totiž nebola taká nablýskaná, ako si mnoho ľudí myslí. Okrem toho, že nesie zavádzajúce označenie, bola aj veľmi predvídateľným a monotónnym obdobím, teda priam presným opakom súčasnej NHL.
Názov Original Six je veľmi známym, ale zároveň možno najnepresnejším označením, ktoré je s NHL spájané. NHL totiž nevznikla vďaka tímom z éry Original Six, ale vďaka kvartetu Montreal Canadiens, Montreal Wanderers, pôvodným Ottawa Senators a Torontu (v tej dobe ešte bez klubového názvu). Honosné označenie Original Six teda prerástlo do podoby, akú nikdy nemalo.
Podľa tvrdení Brucea MacLeoda z michiganského denníka Macomb Daily neradno éru Original Six vnímať ako výnimočnú aj z iných dôvodov. MacLeod tvrdí, že táto éra by sa mohla označovať aj ako „Z polovice dobrá / z polovice zlá éra NHL”. Pri všetkej úcte k bohatej histórii jej šiestich klubov takou totiž skutočne bola.
MacLeod sa nazdáva, že so stálou prítomnosťou éry Original Six by dnešná NHL nikdy nebola taká populárna. Jej popularita bola predsa lokálnou záležitosťou, keďže úspechy sa točili v rovnakom kruhu. Tými dobrými mužstvami boli Montreal, Toronto a Detroit. Tými zlými boli Boston, N. Y. Rangers a Chicago.
Za 25 rokov éry Original Six zaknihovali tri popredné kluby dohromady 24 víťazstiev Stanley Cupu. Canadiens vyhrali desaťkrát, Maple Leafs deväťkrát a Red Wings päťkrát. Ich hegemónia sa prerušila iba v roku 1961, kedy triumfovali Black Hawks. Za celých 25 rokov sa trojica Montreal, Toronto, Detroit nepozrela do play-off dohromady iba v ôsmich prípadoch. To trio Boston, N. Y. Rangers, Chicago oň prišlo až štyridsaťdvakrát, a aby toho nebolo málo, z celkového víťazstva základnej časti sa za tých 25 rokov tešilo iba jeden jediný raz, a síce v roku 1967 zásluhou Black Hawks.
Pretrvávajúca éra Original Six by sa poľahky stala nepríjemným prekvapením aj pre fanúšikov, ktorí dookola napádajú program súčasnej NHL a tvrdia, že v ňom figuruje veľa zápasov s neatraktívnymi súpermi, alebo že program je stereotypný.
Vzorným príkladom veľkého stereotypu éry Original Six môže byť 11. až 30. marec 1943, kedy Red Wings nastúpili do desiatich zápasov. Totiž, z tej desiatky zápasov boli deväťkrát ich súpermi Maple Leafs. Niekto síce môže hovoriť o rivalite, pravdepodobnejšie ale je, že išlo o priveľkú monotónnosť.
Ďalším príkladom môže byť 4. až 7. február 1954. Program Detroitu na najbližšie dni vyzeral nasledovne: štvrtkový domáci zápas s Bostonom, sobotňajší popoludňajší duel v Bostone, nedeľňajší zápas... znova v Bostone.
Monotónnosť éry Original Six sa neprejavovala len v dlhodobej sezóne, v ktorej sa jednotlivé mužstvá stretávali aj v 14 vzájomných zápasoch, ale i v samotných vyraďovacích bojoch. Red Wings za tých 25 rokov odohrali 38 sérií play-off, ale len štrnásťkrát narazili na iného súpera ako Toronto alebo Montreal. V rokoch 1948 až 1961 Detroit absolvoval proti tejto dvojici kanadských mužstiev až 16 zo svojich 19 sérií.
Nebola tá predvídateľnosť a monotónnosť omnoho väčšia, než je dnes? A že sa netýkala iba rozdielov medzi dobrými a zlými a niekoľkých stereotypných období, ale aj popularity, atraktivity a vôbec úrovne hry? Veruže týkala! Posúďte sami na príklade sezóny 1953/54:
Podľa historických štatistík boli tromi najproduktívnejšími hráčmi Bostonu v ročníku 1953/54 Ed Sandford, Fleming Mackell a Johnny Peirson. U N. Y. Rangers to v danej sezóne boli Paul Ronty, Don Raleigh a Wally Hergesheimer. Ruku na srdce: žiaden z týchto hráčov sa nestal takou legendou, akou by vzhľadom na pôsobenie v ére Original Six mohol byť vnímaný. A to je prosím reč o tých najlepších hráčoch klubov.
Podobne ako v Bostone a u N. Y. Rangers na tom boli v sezóne 1953/54 aj v Chicagu a Toronte. Ak človek skrátka túžil popri tom stereotypnom programe vidieť hokejistov, ktorí sa neskôr stali veľkými legendami, musel zavítať na zápasy Detroitu a predovšetkým Montrealu.
U Red Wings vládli v sezóne 1953/54 mená ako Gordie Howe, Ted Lindsay, Red Kelly a v bránke Terry Sawchuk. Najproduktívnejšími mužmi Canadiens boli Maurice „Rocket” Richard, Bernie „Boom Boom” Geoffrion a Bert Olmstead. Z obrany ich podporoval Doug Harvey, v útoku to bol Elmer Lach, a aby sa nezabudlo: svoje prvé veľké kroky v NHL robili Jacques Plante a Jean Béliveau. V praxi išlo o jednu väčšiu osobnosť ako druhú a kvalitný hokej, na ktorom by človek oči nechal. Nebolo tej kvality ale skutočne málo?
To, že minimálne polovica NHL bola za éry Original Six menej atraktívna, ako si mnohí myslia, nepriznávajú iba štatistiky, ale aj niektorí hráči, ktorí v tejto ére v NHL hrávali. Jedným z nich je napr. slávny útočník Andy Bathgate, ktorý v apríli 2004 urobil veľavravný rozhovor pre Sieň slávy. V ňom najskôr uviedol, že v ére Original Six boli dominantnými klubmi naozaj iba Montreal, Toronto a Detroit, a že „rozloženie síl bolo veľmi nerovnomerné”. Následne sa oprel do New York Rangers, u ktorých sa stal legendou, i keď v období jeho pôsobenia v NHL boli práve Rangers klubom, ktorý bol neatraktívny a horší od ostatných. Bathgate uviedol: „V New Yorku som hral takmer 12 rokov, ale ani raz som si nezatrénoval na ľade Madison Square Garden. Ani raz! Síce sme na ňom korčuľovali, ale nikdy sme sa tam nepripravovali na zápas. Svetlá boli zasvietené iba čiastočne. Trénovali sme na inom klzisku, ktoré ani nemalo rozmery NHL. Mantinely na ňom boli hliníkové, na konci klziska bolo pletivo. Bolo to veľmi primitívne - to je jediný spôsob, akým to viem opísať. Šatňa bola malá, človek v nej nemal žiadne súkromie. Keď sa niekto zranil, museli ho položiť do stredu šatne, pretože tam nebolo miesto ani pre lekára. Je tomu ťažké uveriť, ale je to pravda. Počas prvých štyroch rokov, ktoré som bol s Rangers, sme mali iba jedného brankára. Počas tréningov sme mali pred jednou z bránok obyčajnú dosku. Bolo to absurdné. U juniorov sme mali lepšie možnosti ako v New Yorku! Už len preto, že sme tam mali dvoch brankárov. Takéto podmienky boli, samozrejme, nehodné toho, aby ste mohli pravidelne vyhrávať. Aj keď sme sa dostali až do play-off, do Madison Square Garden prišiel cirkus, takže sme museli odísť a všetky zápasy play-off sme museli hrať na klziskách súperov. Neexistoval žiadny dôvod, aby ste vyšli na ľad a bili sa o víťazstvo. Bolo to veľmi biedne. Keď som hral za New York po prvýkrát, ukázalo sa tam asi 5,5 tisíc fanúšikov. Potom sa to ale zmenilo. Nepanovala tam dobrá atmosféra.”
Je vskutku otázne, prečo niektorí fanúšikovia Red Wings bažia po návrate týchto údajných veľkolepých časov, ktoré ale takými nikdy neboli. Mnohí tvrdia, že Detroitu chýba viac zápasov s Torontom či Montrealom, pritom do sezóny 2008/09 sa okolo zápasov s utrápeným divíznym rivalom Chicagom nevytvárala žiadna honosná atmosféra. Taká atmosféra nakoniec nevládla ani pri občasných návštevách v podaní N. Y. Rangers a Bruins. Napokon sa teda zdá, že fanúšikom Red Wings chýba väčší počet zápasov hlavne s tímami, ktoré boli v ére Original Six skutočne kvalitné, zatiaľ čo tie menej kvalitné ich ani dnes veľmi nezaujímajú.
Či sa to niekomu páči alebo nie, éra Original Six bola preukázateľne predvídateľná, monotónna a ak naozaj kvalitná a populárna, tak len u polovice klubov. Neexistovala celoplošná popularizácia a vyrovnanosť, vďaka čomu by bolo možné NHL označiť za bezkonkurenčne najlepšiu hokejovú súťaž na svete. To všetko sa tými desiatkami rokov zmenilo, takže je napodiv, že sa stále nájdu ľudia, ktorí dúfajú v zmeny programu, v menší počet zápasov v teplejších častiach USA, púšťach alebo odľahlých častiach Kanady, a naproti tomu vo vehementný návrat starých časov.
Staré časy sa však nevrátia, pretože neboli také dobré, ako si mnohí myslia. A ak sa aj vrátia, tak len v miernej podobe, ktorá by sľubovala viac vzájomných zápasov medzi klubmi z éry Original Six. Nemožno ale čakať, že tieto tímy by od NHL dostali výnimku a mohli by proti sebe hrať častejšie ako proti iným klubom. Éra Original Six v podobe, akú mala, je už viac ako 40 rokov mŕtva, a preto by sme ju mali nechať odpočívať.
Podklady:
Éra Original Six, v ktorej v rokoch 1942 až 1967 pôsobilo v NHL šesť klubov, neraz prerastá do podoby, akú nikdy nemala. Ak sa totiž za ňou obzrieme a poukážeme na niekoľko vybraných faktov, zistíme, že to bola éra, ktorá bola veľmi predvídateľná, monotónna a ak naozaj kvalitná, tak len vďaka jednej polovici klubov.
 |
| Arény klubov z éry Original Six (pôvodný plagát NHL) |
V bezmála deväťdesiatštyriročnej histórii NHL existovalo 50 rôznych klubov. Súťaž sa v minulosti hrávala aj v mestách ako Oakland, Richfield, Hamilton, Hartford, Kansas City, Bloomington a Quebec City. Inokedy sa kluby sťahovali či vracali do tradičných bášt, alebo menili svoj pôvodný názov.
V desiatych rokoch minulého storočia začali v NHL pôsobiť štyri kluby, ktoré neskôr doplnili ďalšie a neskôr ich ďalšie zasa opustili, aby sa utvorila šesťdielna štruktúra. Po veľkej expanzii, ktorá začala v lete 1967, sa počet klubov NHL rapídne zvýšil, až sa ustálil do dnešnej modernej podoby o 30 organizáciách.
Tieto zmeny vždy vyvolávali polemiku, v rámci ktorej sa popri entuziazme z nového druhu súťaženia objavovalo aj cnenie za starými časmi a túžba po návrate do predošlých koľají. Najlepšia hokejová liga sveta priam nepamätá doby, v ktorej by sa takýchto revolúcií nedočkala... až na jednu výnimku. Je ňou éra Original Six z rokov 1942 až 1967, kedy v NHL pôsobilo sexteto Boston Bruins, Chicago Black Hawks (v tej dobe sa ich názov písal takto), Detroit Red Wings, Montreal Canadiens, New York Rangers a Toronto Maple Leafs.
Kluby, ktoré existovali v ére Original Six, dodnes udržiavajú viacero historických rekordov. Žiadne iné kluby proti sebe nenastúpili viackrát ako Chicago a Detroit (počet ich vzájomných zápasov sa blíži k číslu 800). V play-off stále nemožno nájsť frekventovanejšiu dvojicu ako Boston a Montreal (narazili na seba v 33 sériách). Ani po tých rokoch niet nad 24 víťazstiev Stanley Cupu v podaní Canadiens.
Trvácnosť histórie si aj naďalej zastáva svoje pevné miesto, čo platí aj napriek tomu, že tieto mužstvá už spolu nehrávajú tak často ako v minulosti. Niektoré ani nepôsobia v rovnakých konferenciách a sotva na seba narazia v jednom či dvoch zápasoch za sezónu, čo je pri nostalgickom obracaní sa späť, samozrejme, málo. Človek si však musí uvedomiť, že éra Original Six sa viac nevráti.
Hoci je éra Original Six dávno preč, je pozoruhodné, ako vehementne dokáže chýbať. Stačí si napr. povšimnúť clivosť, ktorú pociťujú a aj otvorene prezentujú mnohí fanúšikovia Detroitu a Toronta.
Detroit a Toronto boli odjakživa zvyknutí na množstvo vzájomných zápasov. Ich rivalita sa začala strácať, keď sa NHL rozšírila do teplejších oblastí USA. Bôľ za častými stretnutiami „Javorových listov” a „Červených krídel” teda nie je a ani nebol spojený iba s érou Original Six. Ešte v ročníku 1997/98 sa Maple Leafs a Red Wings postavili do šiestich vzájomných meraní síl. V sezóne 1992/93, ktorá priniesla aj ich sedemzápasovú sériu v semifinále Norrisovej divízie, absolvovali až 14 vzájomných duelov.
Prvé vážne trhliny nastali v sezóne 1998/99, kedy sa Maple Leafs presunuli z Centrálnej do Severovýchodnej divízie. Postupom rokov ich vzájomných stretnutí s Red Wings už len ubúdalo. V ekonomicky náročných predvýlukových obdobiach to zašlo tak ďaleko, že Toronto a Detroit občas nehrali ani jeden vzájomný zápas základnej časti a atmosféru minulých liet si mohli pripomínať iba v prípravných stretnutiach.
Samozrejme, takto „ukrivdené” nebolo iba Detroitu a Torontu. Na prelome tisícročí sa každý klub NHL musel zmieriť s tým, že s niektorými protivníkmi sa môže stretnúť iba vo finále Stanley Cupu. Je tiež pravdou, že konfrontácia klubov z éry Original Six sa neobmedzila tak výrazne, ako je to niekedy prezentované. Montreal, Toronto, Boston a N. Y. Rangers sa vo svojej Východnej konferencii tešia z trvalej hojnosti vzájomných zápasov prakticky dodnes. Detroit a Chicago sú síce odsunuté do západnej vetvy, no nebolo to tak dávno, čo proti sebe hrávali až v ôsmich zápasoch základnej časti za jedinú sezónu.
Fanúšikovia Red Wings a Maple Leafs majú na cnenie za stratenou rivalitou ich tímov plné právo. Lokálne nariekanie za väčším počtom zápasov s klubmi z éry Original Six však nemusí byť opodstatnené. Éra Original Six totiž nebola taká nablýskaná, ako si mnoho ľudí myslí. Okrem toho, že nesie zavádzajúce označenie, bola aj veľmi predvídateľným a monotónnym obdobím, teda priam presným opakom súčasnej NHL.
Názov Original Six je veľmi známym, ale zároveň možno najnepresnejším označením, ktoré je s NHL spájané. NHL totiž nevznikla vďaka tímom z éry Original Six, ale vďaka kvartetu Montreal Canadiens, Montreal Wanderers, pôvodným Ottawa Senators a Torontu (v tej dobe ešte bez klubového názvu). Honosné označenie Original Six teda prerástlo do podoby, akú nikdy nemalo.
Podľa tvrdení Brucea MacLeoda z michiganského denníka Macomb Daily neradno éru Original Six vnímať ako výnimočnú aj z iných dôvodov. MacLeod tvrdí, že táto éra by sa mohla označovať aj ako „Z polovice dobrá / z polovice zlá éra NHL”. Pri všetkej úcte k bohatej histórii jej šiestich klubov takou totiž skutočne bola.
MacLeod sa nazdáva, že so stálou prítomnosťou éry Original Six by dnešná NHL nikdy nebola taká populárna. Jej popularita bola predsa lokálnou záležitosťou, keďže úspechy sa točili v rovnakom kruhu. Tými dobrými mužstvami boli Montreal, Toronto a Detroit. Tými zlými boli Boston, N. Y. Rangers a Chicago.
Za 25 rokov éry Original Six zaknihovali tri popredné kluby dohromady 24 víťazstiev Stanley Cupu. Canadiens vyhrali desaťkrát, Maple Leafs deväťkrát a Red Wings päťkrát. Ich hegemónia sa prerušila iba v roku 1961, kedy triumfovali Black Hawks. Za celých 25 rokov sa trojica Montreal, Toronto, Detroit nepozrela do play-off dohromady iba v ôsmich prípadoch. To trio Boston, N. Y. Rangers, Chicago oň prišlo až štyridsaťdvakrát, a aby toho nebolo málo, z celkového víťazstva základnej časti sa za tých 25 rokov tešilo iba jeden jediný raz, a síce v roku 1967 zásluhou Black Hawks.
Pretrvávajúca éra Original Six by sa poľahky stala nepríjemným prekvapením aj pre fanúšikov, ktorí dookola napádajú program súčasnej NHL a tvrdia, že v ňom figuruje veľa zápasov s neatraktívnymi súpermi, alebo že program je stereotypný.
Vzorným príkladom veľkého stereotypu éry Original Six môže byť 11. až 30. marec 1943, kedy Red Wings nastúpili do desiatich zápasov. Totiž, z tej desiatky zápasov boli deväťkrát ich súpermi Maple Leafs. Niekto síce môže hovoriť o rivalite, pravdepodobnejšie ale je, že išlo o priveľkú monotónnosť.
Ďalším príkladom môže byť 4. až 7. február 1954. Program Detroitu na najbližšie dni vyzeral nasledovne: štvrtkový domáci zápas s Bostonom, sobotňajší popoludňajší duel v Bostone, nedeľňajší zápas... znova v Bostone.
Monotónnosť éry Original Six sa neprejavovala len v dlhodobej sezóne, v ktorej sa jednotlivé mužstvá stretávali aj v 14 vzájomných zápasoch, ale i v samotných vyraďovacích bojoch. Red Wings za tých 25 rokov odohrali 38 sérií play-off, ale len štrnásťkrát narazili na iného súpera ako Toronto alebo Montreal. V rokoch 1948 až 1961 Detroit absolvoval proti tejto dvojici kanadských mužstiev až 16 zo svojich 19 sérií.
Nebola tá predvídateľnosť a monotónnosť omnoho väčšia, než je dnes? A že sa netýkala iba rozdielov medzi dobrými a zlými a niekoľkých stereotypných období, ale aj popularity, atraktivity a vôbec úrovne hry? Veruže týkala! Posúďte sami na príklade sezóny 1953/54:
Podľa historických štatistík boli tromi najproduktívnejšími hráčmi Bostonu v ročníku 1953/54 Ed Sandford, Fleming Mackell a Johnny Peirson. U N. Y. Rangers to v danej sezóne boli Paul Ronty, Don Raleigh a Wally Hergesheimer. Ruku na srdce: žiaden z týchto hráčov sa nestal takou legendou, akou by vzhľadom na pôsobenie v ére Original Six mohol byť vnímaný. A to je prosím reč o tých najlepších hráčoch klubov.
Podobne ako v Bostone a u N. Y. Rangers na tom boli v sezóne 1953/54 aj v Chicagu a Toronte. Ak človek skrátka túžil popri tom stereotypnom programe vidieť hokejistov, ktorí sa neskôr stali veľkými legendami, musel zavítať na zápasy Detroitu a predovšetkým Montrealu.
U Red Wings vládli v sezóne 1953/54 mená ako Gordie Howe, Ted Lindsay, Red Kelly a v bránke Terry Sawchuk. Najproduktívnejšími mužmi Canadiens boli Maurice „Rocket” Richard, Bernie „Boom Boom” Geoffrion a Bert Olmstead. Z obrany ich podporoval Doug Harvey, v útoku to bol Elmer Lach, a aby sa nezabudlo: svoje prvé veľké kroky v NHL robili Jacques Plante a Jean Béliveau. V praxi išlo o jednu väčšiu osobnosť ako druhú a kvalitný hokej, na ktorom by človek oči nechal. Nebolo tej kvality ale skutočne málo?
To, že minimálne polovica NHL bola za éry Original Six menej atraktívna, ako si mnohí myslia, nepriznávajú iba štatistiky, ale aj niektorí hráči, ktorí v tejto ére v NHL hrávali. Jedným z nich je napr. slávny útočník Andy Bathgate, ktorý v apríli 2004 urobil veľavravný rozhovor pre Sieň slávy. V ňom najskôr uviedol, že v ére Original Six boli dominantnými klubmi naozaj iba Montreal, Toronto a Detroit, a že „rozloženie síl bolo veľmi nerovnomerné”. Následne sa oprel do New York Rangers, u ktorých sa stal legendou, i keď v období jeho pôsobenia v NHL boli práve Rangers klubom, ktorý bol neatraktívny a horší od ostatných. Bathgate uviedol: „V New Yorku som hral takmer 12 rokov, ale ani raz som si nezatrénoval na ľade Madison Square Garden. Ani raz! Síce sme na ňom korčuľovali, ale nikdy sme sa tam nepripravovali na zápas. Svetlá boli zasvietené iba čiastočne. Trénovali sme na inom klzisku, ktoré ani nemalo rozmery NHL. Mantinely na ňom boli hliníkové, na konci klziska bolo pletivo. Bolo to veľmi primitívne - to je jediný spôsob, akým to viem opísať. Šatňa bola malá, človek v nej nemal žiadne súkromie. Keď sa niekto zranil, museli ho položiť do stredu šatne, pretože tam nebolo miesto ani pre lekára. Je tomu ťažké uveriť, ale je to pravda. Počas prvých štyroch rokov, ktoré som bol s Rangers, sme mali iba jedného brankára. Počas tréningov sme mali pred jednou z bránok obyčajnú dosku. Bolo to absurdné. U juniorov sme mali lepšie možnosti ako v New Yorku! Už len preto, že sme tam mali dvoch brankárov. Takéto podmienky boli, samozrejme, nehodné toho, aby ste mohli pravidelne vyhrávať. Aj keď sme sa dostali až do play-off, do Madison Square Garden prišiel cirkus, takže sme museli odísť a všetky zápasy play-off sme museli hrať na klziskách súperov. Neexistoval žiadny dôvod, aby ste vyšli na ľad a bili sa o víťazstvo. Bolo to veľmi biedne. Keď som hral za New York po prvýkrát, ukázalo sa tam asi 5,5 tisíc fanúšikov. Potom sa to ale zmenilo. Nepanovala tam dobrá atmosféra.”
Je vskutku otázne, prečo niektorí fanúšikovia Red Wings bažia po návrate týchto údajných veľkolepých časov, ktoré ale takými nikdy neboli. Mnohí tvrdia, že Detroitu chýba viac zápasov s Torontom či Montrealom, pritom do sezóny 2008/09 sa okolo zápasov s utrápeným divíznym rivalom Chicagom nevytvárala žiadna honosná atmosféra. Taká atmosféra nakoniec nevládla ani pri občasných návštevách v podaní N. Y. Rangers a Bruins. Napokon sa teda zdá, že fanúšikom Red Wings chýba väčší počet zápasov hlavne s tímami, ktoré boli v ére Original Six skutočne kvalitné, zatiaľ čo tie menej kvalitné ich ani dnes veľmi nezaujímajú.
Či sa to niekomu páči alebo nie, éra Original Six bola preukázateľne predvídateľná, monotónna a ak naozaj kvalitná a populárna, tak len u polovice klubov. Neexistovala celoplošná popularizácia a vyrovnanosť, vďaka čomu by bolo možné NHL označiť za bezkonkurenčne najlepšiu hokejovú súťaž na svete. To všetko sa tými desiatkami rokov zmenilo, takže je napodiv, že sa stále nájdu ľudia, ktorí dúfajú v zmeny programu, v menší počet zápasov v teplejších častiach USA, púšťach alebo odľahlých častiach Kanady, a naproti tomu vo vehementný návrat starých časov.
Staré časy sa však nevrátia, pretože neboli také dobré, ako si mnohí myslia. A ak sa aj vrátia, tak len v miernej podobe, ktorá by sľubovala viac vzájomných zápasov medzi klubmi z éry Original Six. Nemožno ale čakať, že tieto tímy by od NHL dostali výnimku a mohli by proti sebe hrať častejšie ako proti iným klubom. Éra Original Six v podobe, akú mala, je už viac ako 40 rokov mŕtva, a preto by sme ju mali nechať odpočívať.
Podklady:
- Original Six not worth reliving (Bruce MacLeod, The Macomb Daily, 24.10.2008)
- One on one with Andy Bathgate (Kevin Shea, Hockey Hall of Fame; 20.04.2004)