Nekompromisný a inšpiratívny Vladimir Konstantinov

MARTIN UŽÁK | 27.02.2012

V utorok 16. júna 1998 sa zrak hokejového sveta upieral do nového MCI Center, kde v súboji medzi domácimi Washington Capitals a hosťujúcimi Detroit Red Wings plynuli posledné okamihy sezóny 1997/98.

Capitals vstupovali do štvrtého zápasu finále Stanley Cupu s nožom na krku, ale krok s nabudenými Red Wings udržali veľmi krátko. V polovici 42. minúty zápasu prišiel rýchly protiútok Viačeslava Kozlova a zakončujúceho Douga Browna, po ktorom sa hokejisti v červeno-bielych dresoch s okrídleným kolesom na hrudi dostali do vedenia 1:4 a na ceste za úspešnou obhajobou Stanley Cupu sa viac nedali zastaviť.

Niekoľko krátkych šotov a záberov počas zápasu čo to napovedalo, no s blížiacim sa koncom finálovej série už nebolo najmenších pochýb o tom, kto je tým mužom, ktorý sa pod úspech Red Wings podpísal rozhodujúcou mierou. Tento muž na sebe nemal hokejový výstroj, nesedel na lavičke, nechodil, nerozprával, sotva zatlieskal. Avšak v posledných momentoch ročníka 1997/98 sa s pomocou manželky Iriny dokázal postaviť na nohy a z tribúny aplaudujúcej arény zamával svojim priateľom na ľade.

Hokejisti by mohli donekonečna rozprávať o tom, čo ich motivuje, aby si každý deň obúvali korčule a hnali sa za tvrdými ranami a bolesťou. Vtedajšie víťazné mužstvo Detroitu malo o svojej inšpirácii jasno, a ak by o nej niekto náhodou nevedel či vari pochyboval, onej magickej washingtonskej noci sa dočkal definitívneho presvedčenia. Víťazstvo Stanley Cupu 1998 totiž nebolo len nadviazaním na úspech z predošlého roka. Ono sa stalo jednou z najvýznamnejších udalostí v novodobej histórii a kultúre Detroit Red Wings.

Red Wings uspeli vďaka milovanému spoluhráčovi, ktorý bol súčasťou mužstva, hoci viac nehral.

Tým spoluhráčom bol Vladimir Konstantinov.


Vladimir Konstantinov po zisku Stanley Cupu 1997 (Mary Schroeder, Detroit Free Press; 07.06.1997)

Chladnokrvný a nekompromisný zjav

Vladimir Konstantinov sa narodil v prístavnom meste Murmansk, ktoré leží v blízkosti ruských hraníc s Nórskom a Fínskom. Táto oblasť sa vyznačuje tým, že v nej dokáže aj niekoľko dní neprestajne pršať, pričom cez zimu tu panuje svetlo len dve hodiny denne. I možno preto sú tu ľudia často uzavretí a chladní, no tiež pokojní. Presne taký bol aj Konstantinov; ozrutný, ale zároveň elegantný obranca, ktorý vyšperkoval svoju legendárnu tvrdosť práve vďaka hraniu za tmy, kedy sa sústredil v prvom rade na to, aby nespadol.

Už od svojich raných liet bol Konstantinov zjavením, aké v ruskom hokeji nemalo obdobu. Svojou neústupčivou hrou sa stal dominantnou osobnosťou kdekoľvek, kde sa objavil. Stal sa kapitánom slávneho armádneho klubu CSKA Moskva a sovietskej reprezentácie. Stal sa tiež jednou z ústredných postáv povestnej hromadnej bitky v Piešťanoch, jednej z najväčších dračiek v dejinách ľadového hokeja. Práve v Piešťanoch si ho všimol skaut Red Wings Neil Smith a v sezóne 1991/92 ho dotiahol do Severnej Ameriky.

Postupom rokov sa z Vladimira Konstantinova stal jeden z najobávanejších obrancov NHL. Na svojich protivníkov si dokázal nepredvídateľne počkať a dehonestujúco ich priklincovať k ľadu vo veľkej rýchlosti. Svojich súperov dokázal zvládnuť aj jednou pažou, keď ich na oko brutálnym, avšak férovým spôsobom prišpendlil na mantinel. Cudzí mu nebol ani Scottom Stevensom preslávený "strom".

Nekompromisnosť tohto nevídaného defenzívneho zadáka bola pre NHL vzhľadom na jeho ruský pas ohromným prekvapením. Niekedy sa však zabúda na to, že Konstantinov bol nielen tvrdý obranca, ale aj výborný korčuliar, ktorý dokázal nabrať rýchlosť a podľa možností podporiť ofenzívu.

Bol to práve chladnokrvný Konstantinov, kto 6. júna 1995 ukončil tretí zápas finále Západnej konferencie medzi Chicagom a Detroitom, keď sa v polovici druhého predĺženia zmocnil puku v strednom pásme, vletel s ním medzi štyroch hokejistov Blackhawks a švihom spomedzi kruhov prekonal gólmana Eda Belfoura.

V nasledujúcej sezóne 1995/96 Konstantinov ohúril ziskom 60 plusových bodov v základnej časti, vďaka čomu sa stal prvým hokejistom s takýmto tučným súčtom od sezóny 1986/87, kedy sa to podarilo Wayneovi Gretzkymu. Touto dobou už patril medzi hviezdy a súperi si na neho dávali pozor viac ako predtým.

Konstantinov nechýbal ani pri samom zrode epochálnej rivality medzi Detroit Red Wings a Colorado Avalanche. Napr. v piatom stretnutí finále Západnej konferencie z 27. mája 1996 učebnicovým bodyčekom zastavil Claudea Lemieuxa, prenikajúceho po pravom krídle. Red Wings si vtedajším víťazstvom 5:2 vynútili šieste stretnutie, v ktorom neuspeli, a práve v tomto dueli sa objavil Lemieuxov špinavý zákrok na Krisa Drapera, ktorý celú rivalitu rozohnil a za ktorý sa Red Wings túžili pomstiť tvrdosťou i víťazstvom.

Rozprávkové i prekliate leto 1997

Hockeytown prekročil svoj tieň v ročníku 1996/97. Pomsta voči Avalanche nechala na seba čakať do 26. marca 1997, no keď prišla, hneď vošla do histórie. Búrlivú noc, označovanú ako Bloody Wednesday, Red Wings zvládli po výsledku 6:5 po predĺžení. V krvavej bitke sa nestratil ani samotný Konstantinov, ktorý po hromadnej mele z prvej tretiny zhodil rukavice v súboji s útočníkom Adamom Deadmarshom.

Touto dobou bol Konstantinov už pevnou súčasťou formácie The Russian Five, ktorá svojím zložením o piatich ruských hráčoch bola ojedinelá nielen v histórii Red Wings, ale aj v dejinách NHL ako takej. V legendárnej Ruskej päťke, ktorá Detroitu prišila grandiózne označenie "Červená mašina", s Konstantinovom nastupovali Viačeslav Fetisov, Viačeslav Kozlov, Sergej Fiodorov a Igor Larionov.

Konstantinov podčiarkol svoju dominanciu aj vo finále play-off Západnej konferencie 1997, opäť proti Coloradu. V prvých troch súbojoch série vymazal z ľadu Joea Sakica a Petra Forsberga. Do pamätí vošiel najmä jeho dokonalý hit na Forsberga pri modrej čiare súpera zo začiatku tretej tretiny tretieho zápasu z 19. mája 1997. Konstantinov bol tak silný, že nemenej silného Forsberga odstavil jednou rukou.

Jeden z vrcholov svojej kariéry si Konstantinov nechal na finále Stanley Cupu 1997, v ktorom sa jeho Red Wings postavili proti tvrdému súperovi z Philadelphie. Finálové boje boli pokračovaním bitky s rivalom Ericom Lindrosom, ktorý ako jeden z mála dokázal Konstantinova poslať k ľadu. Lindrosovi sa to podarilo napr. v predošlom zápase medzi Flyers a Red Wings v základnej časti, keď Konstantinova nachytal nepripraveného pri mantineli a tvrdo ho položil. Konstantinova vtedy okamžite prepadli závrate, pri ktorých dezorientovane padal na ľad, no aj napriek otrasu ešte sledoval hru a kostrbato lapal po hokejke, aby mohol pokračovať.

Vo finále Stanley Cupu 1997 sa súboj medzi Konstantinovom a Lindrosom zaobišiel už bez devastujúcich hitov. Lindros sa s Konstantinovom na ľade nestretával tak často ako predtým, čo bolo zapríčinené i tým, že proti jeho formácii Legion of Doom nastupovali najmä Nicklas Lidström s Larrym Murphym. Lindros si tento raz žiadne K.O. neodniesol, Konstantinovovu silu ale pocítili iní hráči Flyers. "Strom" na červenej čiare schytal Dale Hawerchuk; medzi ďalšími lietajúcimi "Letcami" boli Trent Klatt, Colin Forbes a Dan Kordic.

Konstantinov zavŕšil úspešný ročník 1996/97 ziskom Stanley Cupu, na ktorý sa v Hockeytowne čakalo dlhých 42 rokov. Norris Trophy určenú najlepšiemu obrancovi súťaže nakoniec nezískal, keď ho v hlasovaní predbehol Brian Leetch. Dodnes sa traduje, že Konstantinov toto ocenenie nevyhral iba preto, že bol Rusom. Na pošramotenú povesť sovietskych hokejistov však nechal zabudnúť.

Za šesť sezón v NHL sa Konstantinov pochlapil 185 plusovými bodmi v 446 zápasoch. K tomuto súčtu pridal aj 838 trestných minút, pričom v každom ročníku ich pozbieral minimálne 100.

Konstantinov svoje štatistiky už nikdy nerozšíril. Len šesť dní po zisku Stanley Cupu havaroval spolu s masérom Sergejom Mňatsakanovom a spoluhráčom Viačeslavom Fetisovom v limuzíne, ktorej šofér Richard Gnida jazdil bez platnej licencie, zaspal a vrazil do stromu na predmestí Detroitu. Nehoda z 13. júna 1997 Konstantinova uvalila do kómy a neskôr pripútala na posteľné lôžko a invalidný vozík.

Podrobnosti o nehode, pochmúrne leto 1997, preberanie sa z kómy, návštevy spoluhráčov, odchod s rodinou na neznáme miesto, trvalá ošetrovateľská starostlivosť, prieťahy na súde, získanie amerického občianstva, usadenie sa v meste Detroit a vyhradenie čestnej lóže v Joe Louis Arene - o tom všetkom rozprávalo už mnoho článkov a svedectiev. To všetko sa však stalo aj pripomienkou pre mužstvo, ktoré túžilo po tom, aby Vladimir Konstantinov dostal druhú šancu a zo Stanley Cupu sa mohol radovať opäť.

Inšpirácia pre svojich spoluhráčov

V nasledujúcej sezóne 1997/98 sa pohľady hráčov Red Wings po celý rok upierali smerom k Vladdieho výstroji, pri ktorej bol priložený kameň s nápisom Believe. Viera v lepšie vyhliadky sprevádzala hokejistov a fanúšikov Red Wings aj na tímových dresoch, kde bol tento nápis vyšitý i v ruštine a doplnený iniciálami Konstantinova a maséra Mňatsakanova. Viera však bola v prvom rade v ich mysliach a srdciach.

Keď sa onoho 16. júna 1998 Vladimir Konstantinov za burácania washingtonského publika s pomocou svojej manželky Iriny v 45. minúte štvrtého zápasu finále medzi Capitals a Red Wings postavil, aby zamával smerom k ľadu, človek si mohol povedať, že jeden veľký sen sa práve stal skutočnosťou.

Usmiatemu Vladdiemu netlieskali iba fanúšikovia v zaplnenom MCI Center. Krátko po skončení finálovej série, kedy sa Konstantinov objavil na ľade na vozíčku, ho osobne prišlo pozdraviť a potriasť mu rukou aj niekoľko hokejistov samotných Capitals, ktorí sa aj napriek trpkej finálovej prehre nechceli ponáhľať do šatne.

"A teraz sa poďme baviť o Hockeytowne," vyhlásil na úvod svojho pozápasového prejavu komisionár NHL Gary Bettman, ktorý krátko po tom vrátil strieborný pohár lorda Stanleyho späť do rúk kapitána Stevea Yzermana. Tento raz však nebol naokolo nikto, kto by po ňom zdvihol Stanley Cup nad hlavu ako druhý v poradí. Yzerman pohár položil na Konstantinovovu nohu, celé mužstvo ho obklopilo a po spoločnej tímovej fotografii sa so svojím hrdinom vydalo na víťazný okruh okolo ľadovej plochy.


Vladimir Konstantinov obklopený spoluhráčmi po zisku Stanley Cupu 1998 (Detroit Free Press; 16.06.1998)


Konstantinov sprevádzal svoje mužstvo aj pri bezprostredných oslavách. V šatni washingtonskej arény strávil 30 minút a osobne mu zablahoželal každý člen tímu. Kris Draper a Chris Osgood mu umožnili napiť sa šampanského priamo zo Stanley Cupu. Konstantinov po celý čas držal víťaznú cigaru, skromne sediac v kúte a s úsmevom na tvári prijímajúc objatia od svojich priateľov, pre ktorých sa stal inšpiráciou.

O dva dni neskôr sa Vladdie spolu so Sergejom Mňatsakanovom ukázal aj na oslavách priamo v Detroite. Do ulíc vtedy prišli státisíce fanúšikov a keď Konstantinov po prvýkrát po havárii urobil na verejnosti za osobnej pomoci spoluhráča Viačeslava Fetisova niekoľko krokov, davy, ktoré po celý rok úpenlivo verili, boli v eufórii.

Red Wings priaznivcom sľúbili, že o rok sa na oslavách predstavia znova, a že to už bude Vladdie chodiť sám. V nasledujúcich troch play-off sa mužstvu síce nedarilo, no v roku 2002, kedy sa pohára dočkalo opäť, nezabudlo ani na Konstantinova a prizvalo ho na ľad i na neskoršie oslavy v uliciach mesta.

Vladimir Konstantinov odohral v NHL iba šesť sezón, no podľa uznávaného historika Stana Fischlera to stačilo na to, aby sa zaradil medzi najlepších obrancov, ktorí kedy hrali hokej. Stal sa jednou z najvýznamnejších postáv v histórii Detroit Red Wings a dôležitou súčasťou víťazného tímu na ľade i mimo neho.

Vladimir Konstantinov v neposlednom rade dokázal, že inšpiráciou šampiónov nemôže byť iba Stanley Cup. Musí ňou byť oveľa, oveľa viac. Musí ňou byť nádej, láska, družnosť, podpora, tvrdý boj.

A tiež viera.


Život Vladimira Konstantinova po automobilovej nehode