MARTIN UŽÁK | 02.02.2020
Na začiatku februára roku 1954 mala Národná hokejová liga trojdňovú prestávku. Detroit Red Wings ju využili veľmi netradične: odcestovali na mrazivý sever Michiganu, do 582 kilometrov vzdialeného mestečka Marquette, a v tamojšej štátnej väznici s najvyšším stupňom stráženia odohrali ikonický zápas pod šírym nebom proti trestancom.
Red Wings v tých dobách patrili medzi najlepšie kluby NHL. V rokoch 1950 a 1952 vyhrali Stanley Cup, mali výborné mužstvo, rok čo rok hrali o najvyššie priečky a päťkrát za sebou vyhrali základnú časť. Pred odletom do Marquette sa vynímali na čele NHL. Boli populárni, regionálne obchodné spoločnosti ich pozývali na promočné turné, aby spoločne propagovali hokej po celom štáte.
Manažér Jack Adams a kapitán Ted Lindsay sa takto v lete roku 1953 dostali až do štátnej väznice Marquette Branch Prison. Po krátkej prehliadke väznice predstúpili pred väzňov, spropagovali hokej a značku piva, ktoré ich vtedy sponzorovalo, a odpovedali na otázky.
V tom období boli v Marquette uväznení aj členovia neslávne známeho gangu Purple Gang. Boli to mafiáni, pašeráci a únoscovia. V Detroite operovali od dvadsiatych rokov minulého storočia za čias prohibície. Využívali blízku kanadskú hranicu a v meste spôsobovali rozmach obrovskej kriminality. Dvaja členovia tohto gangu, Harry Keywell a Ray Bernstein, si v Marquette odpykávali doživotné tresty. V minulosti v Detroite pravidelne chodili na box, bejzbal i hokej. Vystupovali ako prominenti. Boli priaznivcami Red Wings a vzhľadom na svoje postavenie sa viackrát stretli aj s manažérom Adamsom. Ten samozrejme vedel, s kým má tú česť, preto od nich taktne uhýbal. Keď ale Adams na svoje prekvapenie na nich narazil aj v marquettskej väznici, uhnúť už nemal kam.
Keywell a Bernstein sa Adamsa spýtali, či by raz mohol do väznice priviesť svojich Red Wings, aby si to s väzňami rozdali v exhibičnom zápase. Adams zostal chvíľu zarazený, ale napokon im odvetil, že by to nebol problém. Jeho slová započul riaditeľ väznice Emery Jacques, športový nadšenec, a ihneď reagoval: "Dúfam, že neblafuješ, Jack. Kedykoľvek. Daj nám vedieť a pripravíme sa."
Adams tomuto sľubu nepripisoval veľkú dôležitosť. Vo väznici nebolo žiadne klzisko, nemala vlastné mužstvo ani výstroj. Stanovil si navyše ďalšie podmienky: väznica by musela pre Red Wings zaplatiť prenájom lietadla, hotel i stravu. Oceňoval, že väzni vedeli o hokeji veľa a fandili jeho mužstvu, ale myslel si, že Jacques sa mu nikdy neozve. Súhlasil iba preto, že bol presvedčený, že tento zápas sa neuskutoční. Stalo sa však niečo, čo nečakal.
Jacques sa Adamsovho sľubu naplno chytil a krátko na to zamestnal Leonarda "Oakieho" Brumma, niekdajšieho úspešného michiganského hokejistu. Urobil z neho športového trénera; jeho úlohou bolo na nádvorí väznice vybudovať regulárne klzisko aj s mantinelmi a spomedzi väzňov vybrať a zdokonaliť najlepších mužov, ktorí by nastúpili v zápase s Red Wings.
Riaditeľ Jacques veril, že organizovaná športová aktivita môže byť pre trestancov prospešná. Že takto môžu vypustiť paru a vybiť si frustráciu, že sa s nimi potom bude lepšie pracovať. Trestanci dovtedy v Marquette hrávali bejzbal, hádzanú, softbal, robili box. Po Brummovom nástupe začali hrať aj minigolf, curling, basketbal či americký futbal. A samozrejme hokej.
Brumm to nemal jednoduché. Klzisko budoval v jednom z rohov väzenského nádvoria, ale zo začiatku bol na to úplne sám, pretože dozorcovia sa obávali, že väzni môžu zneužiť materiál a používané nástroje na pokus o útek. Mnohí väzni navyše schovávali v oblečení "podomácky" vyrobené zbrane. Keď sa hlásili, kto z nich bude robiť aký šport, niekoľkí z nich sa medzi sebou nezhodli a jeden bol ubodaný na smrť.
Ešte ťažšie bolo vytvoriť z väzenského osadenstva hokejové mužstvo. Od prvého dňa po nástupe do väznice počúval Brumm od Jacquesa stále jedno a to isté: "Chystajú sa k nám Red Wings! Chystajú sa k nám Red Wings!" Ale aj on sám stále myslel iba na jedno a to isté: "Ako mám dať dohromady nejaký tím, ktorý by sa proti nim postavil?!"
Väznica v Marquette patrila v tej dobe medzi najobávanejšie v Spojených štátoch. Hovorilo sa jej "Alcatraz severu". Bola otvorená už od konca devätnásteho storočia na Hornom polostrove štátu Michigan a určená iba mužom vo veku 28 a viac rokov. Väzni do nej chodili za trest, keď viackrát hrubo porušili zákon. Mala krvavú históriu, hlavne v dvadsiatych rokoch zažila viacero pokusov o útek. Zažila aj povstanie, vraždu dozorcu a väzenského lekára. Necelé štyri roky pred príchodom Red Wings v nej bol napadnutý michiganský guvernér.
Trestanci v Marquette prežívali v náročných podmienkach. V zime teplota klesala hlboko pod bod mrazu, ale dozorcovia im nedovolili nosiť spodky, aby ich nepoužili pri pokuse o útek. Tiesnili sa v malých celách, chýbali im toalety. Na vzduch mohli vyjsť iba na jednu hodinu denne.
V päťdesiatych rokoch bolo väzenské osadenstvo v Marquette zložené z tých najhorších z najhorších väzňov. Okrem gangstrov z gangu Purple Gang tam sedeli vrahovia, únoscovia, podpaľači, chronickí zlodeji a sérioví zabijaci. Sedel tam sériový vrah, ktorý svojho času automatizovanou zbraňou zabil členov konkurenčného gangu a spôsobil masaker. Mnohí si tam odpykávali doživotné tresty.
Jacques, Brumm a aj samotní trestanci však mali veľkú motiváciu. Budovali jediné hokejové klzisko a jediné organizované hokejové mužstvo vo všetkých nápravnovýchovných ústavoch a väzniciach v USA, aby sa mohli postaviť proti presláveným Detroit Red Wings.
Tréner Brumm vedel, že ani tí najlepší väzni z marquettskej väznice nebudú mať proti Red Wings veľkú šancu. Keď ich začal trénovať, v mužstve mal iba jedného muža, ktorý kedysi ako-tak hrával ľadový hokej. Dlho ani nevedel, ako sa volá - hovoril mu číslo 77119.
Ostatní väzni nemali s klasickým hokejom veľké skúsenosti. Dozorcovia im najskôr nechceli povoliť hokejky, aby ich nepoužívali ako zbrane. Spočiatku mohli hrať, resp. napodobňovať hokej iba počas zimy na zamrznutej časti väzenského nádvoria tak, že kopali do puku nohami. Hokejky a ľadovú plochu s mantinelmi začali hojne využívať len niekoľko mesiacov pred zápasom s Red Wings.
Mužstvo, ktoré Brumm vytvoril, si dalo názov Marquette Prison Pirates. Tvorili ho väčšinou tridsať- až štyridsaťroční muži. Niektorí ešte nevedeli dobre korčuľovať, Brumm im preto pomáhal na poste obrancu. Mnohí nevládali a počas prestávok pravidelne fajčili. Jeden z brankárov mal na bránke položený popolník a odmietal hrať, ak mu ho niekto zobral.
Niektoré zdroje uvádzajú, že "Piráti" boli sformovaní iba na zápas proti Red Wings, ale nie je to pravda, pretože väzni sa na stretnutie s detroitskými chystali celú zimu. Našli lokálne mužstvá, ktoré nabrali dostatok odvahy a prichádzali do väznice, aby si s nimi zmerali sily.
"Pirátom" sa darilo prekvapivo dobre - do príchodu detroitských hokejistov odohrali šesť zápasov a pripísali si štyri výhry, jednu remízu a iba jednu prehru. Verili, že od sezóny 1954/55 sa dostanú do nižšej organizovanej ligy a budú môcť hrávať pravidelne. Samozrejme iba na svojom ľade, pretože nikam inam ako za temné múry väznice ísť nemohli.
Väzni mohli športovať len vtedy, ak sa vzorne správali a rešpektovali. Keď niekto pravidlá porušil, dostal samotku. Vďaka týmto pravidlám boli na ľade pokojní a nerobili problémy. Nepúšťali sa do veľkých šarvátok, nehrali surovo, za celú zimu nevyvolali žiadnu bitku. Brumm vyhlásil, že tímy, ktoré do Marquette prichádzali hrať, hrali v skutočnosti oveľa tvrdšie ako "Piráti".
Riaditeľ Jacques videl, ako jeho väzni napredujú, takže našiel sponzora na prenájom lietadla pre Red Wings. Dohodol sa s tamojším mužstvom Marquette Sentinels z organizovanej ligy. Sentinels mali za úlohu uhradiť výdavky o hodnote 1.800 dolárov a na oplátku aj oni mohli odohrať vlastnú exhibíciu proti detroitským hráčom.
Keď Jacques neskôr Adamsa informoval, ako sa pripravuje, detroitský manažér bol opäť v šoku. Ale na to, aký bol Adams krutý a prefíkaný, tak v tomto prípade sa zachoval naozaj čestne a Jacquesovi pomohol. Do väznice odoslal staršie hokejové výstroje od Omaha Knights, ktorí akurát prestali Red Wings slúžiť ako farma. Ďalšie opotrebované výstroje dodali dva kluby z Marquette. Adams zo žartu nechal na prednú stranu zelených dresov pre väzňov vyšiť nápis Emery's Boys (Emeryho chlapci) na Jacquesovu počesť. No a popri tom potvrdil, že jeho Detroit Red Wings do väznice skutočne dorazia.
História sa začala písať v utorok 2. februára 1954, keď zhruba 40 minút po poludní sa otvorili veľké oceľové dvere a do marquettskej väznice začali prichádzať hráči Detroit Red Wings. Vzali so sebou všetky svoje superhviezdy. Jeden po druhom prichádzali Gordie Howe, Ted Lindsay, Alex Delvecchio, Red Kelly či Terry Sawchuk. Dnes a navždy hokejové ikony, členovia Siene slávy a legendy, ktorých čísla sú v Detroite vyradené z užívania a nesmie ich nosiť žiadny hráč Red Wings.
Detroitskí sa prezliekli v provizórnej šatni - tesárskej dielni, kde väzni bežne pracovali a mali tam aj sprchu. V Marquette toho dňa panovala zima. Lefty Wilson a Carl Mattson, asistenti kouča Tommyho Ivana, narýchlo zozbierali staršie ponožky a pre hráčov i trénerov vyrobili čiapky.
Ako Red Wings prechádzali útrobami väznice a počúvali príbehy o jednotlivých odsúdených, začali si uvedomovať, na čo sa to vlastne dali. Traduje sa, že Adams chvíľu začal pochybovať o tom, či toto stretnutie dopadne dobre. Už dávno predtým, keď vysvitlo, že skutočne zoberie svojich hráčov do najobávanejšej štátnej väznice s najvyšším stupňom stráženia, už vtedy sa na neho valila kritika. Jedna vec bola bojovať v detroitskej Olympii proti skutočným hokejistom. Čo by sa ale stalo, ak by bitka vypukla aj vo väznici v Marquette, kde sa to len hemžilo mnohonásobnými zabijakmi? Ani nehovoriac o tom, že ďalší vrahovia stáli okolo mantinelov.
Red Wings prichádzali na nádvorie v tieni ozbrojených strážnych veží a hnedosivých, deväť metrov vysokých kamenných múrov, ktoré boli lemované zvitkami ostnatého drôtu. Okolo mantinelov na nich čakalo 600 väzňov, mnohí z nich odsúdení na doživotie za zločiny, ktoré menili dejiny Ameriky. Chýbali iba tí na samotkách. Žiadne mužstvo NHL nikdy nezažilo tvrdšie publikum.
Obavy sa však začali vytrácať hneď po tom, ako Red Wings vstúpili na ľadovú plochu, ktorú väzni deň predtým pod vedením väzenského trénera Brumma urputne leštili zubnými kefkami a veľký Gordie Howe o nej neskôr prehlásil, že to bol najlepší ľad, na akom kedy hral.
Keď trestanci zbadali hráčov v červených dresoch s okrídleným kolesom, väzenský dvor sa začal otriasať v základoch pod ich ohlušujúcim revom.
Najväčšie ovácie si vyslúžil Ted Lindsay, keď v mikrofóne zaznelo, že za posledných šesť sezón je najvylučovanejším hráčom NHL. Väzni ho brali ako jedného zo svojich. Hral za hranicou pravidiel, bol nesmierne tvrdý až zákerný, hovoril ich jazykom. Bol pre nich hrdina.
O Lindsayovi i ďalších hráčoch dovtedy iba čítali v novinách a počuli o nich v rozhlase. Teraz sa však dialo nemysliteľné a detroitskí lídri NHL stáli na ich nádvorí, pripravení predviesť svoje umenie.
Zápas odštartoval o 13:30. Podmienky boli priam ikonické. Šesť stupňov pod nulou, poletujúci sneh, bezvetrie. Áno, takto sa zrodila tradícia zápasov pod šírym nebom. Hráči Red Wings zažili hokej pod otvoreným nebom naposledy v detstve, keď hrávali na zamrznutých rybníkoch a riekach vo svojich malých kanadských mestečkách.
Detroitskí postavili na úvodné buly centra Dutcha Reibela. Na krídlach mal Howea a Lindsayho. Nikoho nešetrili. Nechali svoje hviezdy, nech sa predvedú v plnej kráse.
Väzenskí "Piráti" sa za niekoľko prvých minút ani raz nedotkli puku. Red Wings si minútu prihrávali hore-dole a keď si zaumienili, že stačilo, vystrelili a skórovali. Predvádzali grandiózny hokej, aký na mrazivom Hornom polostrove Michiganu ešte nikto nikdy nevidel. Howe v jednom momente obkrúžil bránku trikrát, než sa rozhodol skórovať.
V bráne "Pirátov" stál väzeň menom Bugsy Wisocki (niekde sa uvádza Bugsy Williams). Chronický to zlodej, ktorý dostal výnimku a mohol opustiť samotku, aby si proti Red Wings zachytal. Rozdiel medzi jedným a druhým tímom bol pochopiteľne obrovský, takže Bugsy len lovil puky zo svojej siete. Pomôcť mu nedokázal ani hrajúci kouč Brumm: "Puku som sa dotkol iba vtedy, keď som ho vyťahoval z brány."
Detroit postavil do bránky Terryho Sawchuka. Nudil sa, spočiatku len sedel na hornej tyčke a keď videl, že sa k nemu kotúľa puk, rýchlo za ním vykorčuľoval a sám ho vyviezol až do stredu klziska. Keď Red Wings viedli 9:0 a Sawchuk nemal ani zákrok, jeden z väzňov pobavil publikum po tom, ako na neho zakričal: "No tak, Sawchuk! Ukáž už niečo!"
Neskôr, keď už Sawchuk nevedel, čo so sebou, vykorčuľoval za jedným z väzňov a podrazil ho, aby sa mohol na chvíľu posadiť na trestnú lavicu a rozdávať autogramy. Publikum začalo hučať, nech už "Piráti" konečne vystrelia a skórujú do prázdnej bránky. Nestalo sa.
Red Wings viedli po desiatich minútach 10:0. V 15. minúte bolo 15:0 a na konci prvej tretiny 18:0. Pokojne mohli viesť 50:0, ak by hrali naplno a trestancov nešetrili. "Nechali nás vyviesť puk, potom nám ho bleskovo vzali, urobili tri prihrávky a dali gól," zúfal Brumm.
Detroitský Lindsay v jednom momente prihral puk Edovi Rilleymu, najlepšiemu hráčovi "Pirátov", a povzbudzoval ho: "Choď, choď!" Ale Rilley mal toho akurát dosť, otočil sa, pozrel naň a bez váhania vyhŕkol: "Choď do p..., Ted! Nikam nejdem!"
Prvá tretina skončila výsledkom 18:0. Väzeň počítajúci skóre si zaumienil, že sa na to už vykašle a ďalšie góly počítať nebude. Zo zvyšku exhibície sa tak stal už len tréning.
Aby bol ďalší priebeh zápasu zaujímavejší, Red Wings vymenili niekoľko svojich hráčov za väzňov. Domáce mužstvo posilnili dvaja zadáci, gólman Sawchuk a útočník Delvecchio, niekoľko väzňov zasa začalo nastupovať v dresoch Red Wings. Jeden z väzňov sa postavil rovno do stredu prvého útoku po bok Howea a Lindsayho. Howe si neskôr zahral v tíme "Pirátov" s číslom 16.
Okrem Lindsayho si vyslúžil veľké ovácie aj obranca Bob Goldham, ktorý po preskupení síl čelil niektorým hráčom Red Wings, ale ochotne sa vrhal do striel a blokoval ich.
Väzni boli v tretej tretine až natoľko vyčerpaní, že ľad prenechali už len hráčom Red Wings. Tí im predviedli modelový exhibičný zápas plný ladného korčuľovania, krásnych prihrávok a presných striel. Väzenské publikum si to užilo. Pre mnohých to bol najväčší zážitok v živote.
V exhibícii sa napokon neudialo nič zlé a z oboch strán to bol dobrosrdečný zápas. Hráči Red Wings rešpektovali, že väzni, tak ako oni sami, milovali hokej. Väzni zasa rešpektovali hráčov Red Wings za to, čo všetko v NHL dokázali. Fandili im a vážili si, že za nimi prišli a že im aspoň na chvíľu dali možnosť zabudnúť na to, kde sa nachádzajú a za aké činy pykajú.
Športový duch z tejto exhibície sa preniesol aj do reportáží novinárov. V novinách po celom štáte Michigan i mimo neho sa písal výsledok 5:2 pre Red Wings. Inde, napríklad v autobiografii Reda Kellyho, je uvedený výsledok 8:2. Novinári nechceli väzňov zosmiešňovať, osemnásťgólová prvá tretina sa spočiatku nikde nespomínala. Koniec koncov, na výsledku nezáležalo.
Rešpekt medzi väzňami a hokejistami bol preukázaný aj po skončení exhibície, kedy všetci spolu nakorčuľovali na ľadovú plochu, kde si urobili fotografie a podali si ruky.
Väznica pripravila pre víťazných Red Wings trofej zvanú Doniker Trophy. Bola to plechová odpadová nádoba, ktorá sa v Marquette používala v celách bez toaliet. Väzni jej hovorievali "medové vedro". Boli na ňom vyryté mená všetkých hráčov i dátum 2. február 1954.
Odovzdávania trofeje sa zhostil väzenský tréner Oakie Brumm. "Vyhrali Stanley Cup a veľa ďalších veľkých cien," začal svoj príhovor, "ale teraz Red Wings dostanú trofej, ktorú žiadny iný hokejový tím vyhrať nemôže." Následne odovzdal trofej trénerovi Ivanovi a manažérovi Adamsovi. Adams ju za burácania väzňov víťazoslávne dvihol nad hlavu.
"Bol to skvelý deň," povedal väzňom Adams. "Som hrdý na to, že tu na severe mám takýto dobrý farmársky tím. Problém je, že vy, chlapi, ste mi sťažili, aby som kohokoľvek z vás mohol povolať."
Hráči Red Wings dostali aj ručne vyrábané peňaženky s ich menami a klubovým logom. Vyrobili ich samotní väzni v dielni, v ktorej sa Red Wings prezliekali a sprchovali. Peňaženky im mal odovzdať jeden z väzňov, Joe. Niekde sa stratil, ale tréner Brumm s vtipom dodal: "Joe tu práve teraz nie je, ale sakramentsky dobre viem, že nie je ďaleko."
Red Wings po zápase absolvovali ešte spoločný obed s väzňami a zamestnancami väznice. Hráčom väzenských "Pirátov" ponechali mnohé časti svojho výstroja. Väznicu v Marquette opustili večer a o šiestej hodine chvíľu odpočívali v hoteli.
Neskôr večer čakal na Red Wings ešte jeden dohodnutý exhibičný zápas proti Marquette Sentinels. Hralo sa v krytej hale pred vypredaným hľadiskom s 3.000 divákmi a Red Wings vyhrali 16:6.
Zaujímavosťou večernej exhibície v krytej hale bolo, že za Sentinels hral aj väzenský kouč Brumm, čo rozhodilo detroitského obrancu Jima "Red Eye" Haya. "Do pekla, ako si sa sem dostal?" pýtal sa ho zdesene. Neuvedomil si, že Brumm vo väznici v Marquette iba pracoval.
Exhibícia pod šírym nebom z 2. februára 1954 dodnes patrí medzi najvzácnejšie príbehy hokejovej histórie. Jej priami účastníci na ňu často spomínali aj po rokoch.
"Až keď najlepší hokejový tím na svete hrá proti tomu najhoršiemu, až vtedy si uvedomíte, akí dobrí títo Red Wings naozaj boli," napísal v roku 2002 vo svojej knihe väzenský tréner Brumm.
"Terrible" Ted Lindsay v roku 2014 uviedol, že spoločnosti vrahov v marquettskej štátnej väznici sa nebál, pretože vedel, že sa o seba vie postarať. A vedel tiež, čo ho čaká. Keď sa pri prvej návšteve väznice uisťoval, ako to v nej chodí, dozorcovia ho ubezpečovali, že sa nič nemôže stať: "Ak by sa niekto o niečo pokúsil, bol by mŕtvy skôr, než urobí dva kroky."
Gordie Howe s úsmevom spomínal na konverzáciu medzi brankárom Bugsym a obrancom "Pirátov", keď Bugsy nezniesol smiech svojho spoluhráča po inkasovanom góle a zavrčal na neho: "Zabijem ťa, ty bastard!" Táto fráza, ako opisoval Howe, sa na hokejových klziskách v tej dobe používala bežne, ale až v marquettskej väznici mohla mať skutočnú váhu.
Inokedy Howe spomínal na to, ako ho v tíme väzňov zaujal jeden z hráčov, ktorý bol dobre stavaný a šikovný. Howe mu počas zápasu povedal, že je škoda, že skončil na tomto mieste. Väzeň mal pre neho svojské vysvetlenie: "No vidíš, a ja som tu len preto, že som si čistil nechty nožom a zrazu ku mne spoza rohu pribehol muž a päťkrát sa naň napichol."
Vtipnú príhodu si zachoval aj Marcel Pronovost: "Jeden z väzňov mi chcel dať dva doláre, ak dám bodyček bacharovi, ktorý s nimi hral tiež a často ho posielal na samotku."
Marty Pavelich mal v Marquette dokonca známeho: "Korčuľujem vpred a zrazu počujem, ako jeden z väzňov v hľadisku kričí moje meno. Pomyslel som si: 'Koho tu môžem poznať?' Ukázalo sa, že to bol môj poštár zo Sault Ste. Marie, kde som vyrastal! Asi sa dostal do problémov."
"Bola to krásna skúsenosť pre nás všetkých a viem, že aj pre nich," spomínal pri ďalšej príležitosti obľúbenec väzňov Lindsay. "Dával som si pozor, aby som nikoho z tých chlapíkov nenahneval, ale musím povedať, že všetci sa správali ako perfektní džentlmeni."
"Piráti" z marquettskej väznice si vďaka zápasu s Red Wings vytvorili meno a pod vedením kouča Oakieho Brumma začali v nasledujúcich sezónach hrávať v organizovanej súťaži. Keď v roku 1957 Brumm väznicu opustil, Jack Adams do nej ďalej posielal hokejové výstroje.
Red Wings opustili Marquette v stredu 3. februára 1954. Pôvodne mali odletieť ráno, ale pre silný mráz im zamrzli motory lietadla a museli čakať do obeda. Manažér Adams mal obavy, že polovica tímu ochorie. Vracali sa do reality kolotoča NHL, na druhý deň ich čakal zápas s Boston Bruins.
Desať týždňov po exhibícii v Marquette Red Wings porazili Montreal Canadiens v siedmom zápase finále play-off a tretíkrát za posledných päť rokov vybojovali Stanley Cup.
Môžete si byť istí, že nikto im vtedy nefandil hlasnejšie ako väzni v Marquette.
Už len preto, že Detroit Red Wings od tej doby až dodnes zostávajú jediným hokejovým klubom, ktorý hral proti väzňom v štátnej väznici s najvyšším stupňom stráženia. A okrem toho aj prvým profiligovým klubom, ktorý odohral zápas pod šírym nebom.
Podklady:
Na začiatku februára roku 1954 mala Národná hokejová liga trojdňovú prestávku. Detroit Red Wings ju využili veľmi netradične: odcestovali na mrazivý sever Michiganu, do 582 kilometrov vzdialeného mestečka Marquette, a v tamojšej štátnej väznici s najvyšším stupňom stráženia odohrali ikonický zápas pod šírym nebom proti trestancom.
Manažér za slovo vzatý
 |
| Úvodné vhadzovanie s Dutchom Reibelom (č. 14), Gordiem Howeom (č. 9) a Tedom Lindsayom (archív Detroit Red Wings) |
Red Wings v tých dobách patrili medzi najlepšie kluby NHL. V rokoch 1950 a 1952 vyhrali Stanley Cup, mali výborné mužstvo, rok čo rok hrali o najvyššie priečky a päťkrát za sebou vyhrali základnú časť. Pred odletom do Marquette sa vynímali na čele NHL. Boli populárni, regionálne obchodné spoločnosti ich pozývali na promočné turné, aby spoločne propagovali hokej po celom štáte.
Manažér Jack Adams a kapitán Ted Lindsay sa takto v lete roku 1953 dostali až do štátnej väznice Marquette Branch Prison. Po krátkej prehliadke väznice predstúpili pred väzňov, spropagovali hokej a značku piva, ktoré ich vtedy sponzorovalo, a odpovedali na otázky.
V tom období boli v Marquette uväznení aj členovia neslávne známeho gangu Purple Gang. Boli to mafiáni, pašeráci a únoscovia. V Detroite operovali od dvadsiatych rokov minulého storočia za čias prohibície. Využívali blízku kanadskú hranicu a v meste spôsobovali rozmach obrovskej kriminality. Dvaja členovia tohto gangu, Harry Keywell a Ray Bernstein, si v Marquette odpykávali doživotné tresty. V minulosti v Detroite pravidelne chodili na box, bejzbal i hokej. Vystupovali ako prominenti. Boli priaznivcami Red Wings a vzhľadom na svoje postavenie sa viackrát stretli aj s manažérom Adamsom. Ten samozrejme vedel, s kým má tú česť, preto od nich taktne uhýbal. Keď ale Adams na svoje prekvapenie na nich narazil aj v marquettskej väznici, uhnúť už nemal kam.
Keywell a Bernstein sa Adamsa spýtali, či by raz mohol do väznice priviesť svojich Red Wings, aby si to s väzňami rozdali v exhibičnom zápase. Adams zostal chvíľu zarazený, ale napokon im odvetil, že by to nebol problém. Jeho slová započul riaditeľ väznice Emery Jacques, športový nadšenec, a ihneď reagoval: "Dúfam, že neblafuješ, Jack. Kedykoľvek. Daj nám vedieť a pripravíme sa."
Adams tomuto sľubu nepripisoval veľkú dôležitosť. Vo väznici nebolo žiadne klzisko, nemala vlastné mužstvo ani výstroj. Stanovil si navyše ďalšie podmienky: väznica by musela pre Red Wings zaplatiť prenájom lietadla, hotel i stravu. Oceňoval, že väzni vedeli o hokeji veľa a fandili jeho mužstvu, ale myslel si, že Jacques sa mu nikdy neozve. Súhlasil iba preto, že bol presvedčený, že tento zápas sa neuskutoční. Stalo sa však niečo, čo nečakal.
Jacques sa Adamsovho sľubu naplno chytil a krátko na to zamestnal Leonarda "Oakieho" Brumma, niekdajšieho úspešného michiganského hokejistu. Urobil z neho športového trénera; jeho úlohou bolo na nádvorí väznice vybudovať regulárne klzisko aj s mantinelmi a spomedzi väzňov vybrať a zdokonaliť najlepších mužov, ktorí by nastúpili v zápase s Red Wings.
Najhorší z najhorších
 |
| Štátna väznica Marquette Branch Prison (Robert Swanton, Marquette, Michigan; 1929) |
Riaditeľ Jacques veril, že organizovaná športová aktivita môže byť pre trestancov prospešná. Že takto môžu vypustiť paru a vybiť si frustráciu, že sa s nimi potom bude lepšie pracovať. Trestanci dovtedy v Marquette hrávali bejzbal, hádzanú, softbal, robili box. Po Brummovom nástupe začali hrať aj minigolf, curling, basketbal či americký futbal. A samozrejme hokej.
Brumm to nemal jednoduché. Klzisko budoval v jednom z rohov väzenského nádvoria, ale zo začiatku bol na to úplne sám, pretože dozorcovia sa obávali, že väzni môžu zneužiť materiál a používané nástroje na pokus o útek. Mnohí väzni navyše schovávali v oblečení "podomácky" vyrobené zbrane. Keď sa hlásili, kto z nich bude robiť aký šport, niekoľkí z nich sa medzi sebou nezhodli a jeden bol ubodaný na smrť.
Ešte ťažšie bolo vytvoriť z väzenského osadenstva hokejové mužstvo. Od prvého dňa po nástupe do väznice počúval Brumm od Jacquesa stále jedno a to isté: "Chystajú sa k nám Red Wings! Chystajú sa k nám Red Wings!" Ale aj on sám stále myslel iba na jedno a to isté: "Ako mám dať dohromady nejaký tím, ktorý by sa proti nim postavil?!"
Väznica v Marquette patrila v tej dobe medzi najobávanejšie v Spojených štátoch. Hovorilo sa jej "Alcatraz severu". Bola otvorená už od konca devätnásteho storočia na Hornom polostrove štátu Michigan a určená iba mužom vo veku 28 a viac rokov. Väzni do nej chodili za trest, keď viackrát hrubo porušili zákon. Mala krvavú históriu, hlavne v dvadsiatych rokoch zažila viacero pokusov o útek. Zažila aj povstanie, vraždu dozorcu a väzenského lekára. Necelé štyri roky pred príchodom Red Wings v nej bol napadnutý michiganský guvernér.
Trestanci v Marquette prežívali v náročných podmienkach. V zime teplota klesala hlboko pod bod mrazu, ale dozorcovia im nedovolili nosiť spodky, aby ich nepoužili pri pokuse o útek. Tiesnili sa v malých celách, chýbali im toalety. Na vzduch mohli vyjsť iba na jednu hodinu denne.
V päťdesiatych rokoch bolo väzenské osadenstvo v Marquette zložené z tých najhorších z najhorších väzňov. Okrem gangstrov z gangu Purple Gang tam sedeli vrahovia, únoscovia, podpaľači, chronickí zlodeji a sérioví zabijaci. Sedel tam sériový vrah, ktorý svojho času automatizovanou zbraňou zabil členov konkurenčného gangu a spôsobil masaker. Mnohí si tam odpykávali doživotné tresty.
Jacques, Brumm a aj samotní trestanci však mali veľkú motiváciu. Budovali jediné hokejové klzisko a jediné organizované hokejové mužstvo vo všetkých nápravnovýchovných ústavoch a väzniciach v USA, aby sa mohli postaviť proti presláveným Detroit Red Wings.
Zrodili sa väzenskí "Piráti"
 |
| "Piráti" z väznice v Marquette. Tréner Leonard "Oakie" Brumm v hornom rade úplne vpravo (Michigan History Center) |
Tréner Brumm vedel, že ani tí najlepší väzni z marquettskej väznice nebudú mať proti Red Wings veľkú šancu. Keď ich začal trénovať, v mužstve mal iba jedného muža, ktorý kedysi ako-tak hrával ľadový hokej. Dlho ani nevedel, ako sa volá - hovoril mu číslo 77119.
Ostatní väzni nemali s klasickým hokejom veľké skúsenosti. Dozorcovia im najskôr nechceli povoliť hokejky, aby ich nepoužívali ako zbrane. Spočiatku mohli hrať, resp. napodobňovať hokej iba počas zimy na zamrznutej časti väzenského nádvoria tak, že kopali do puku nohami. Hokejky a ľadovú plochu s mantinelmi začali hojne využívať len niekoľko mesiacov pred zápasom s Red Wings.
Mužstvo, ktoré Brumm vytvoril, si dalo názov Marquette Prison Pirates. Tvorili ho väčšinou tridsať- až štyridsaťroční muži. Niektorí ešte nevedeli dobre korčuľovať, Brumm im preto pomáhal na poste obrancu. Mnohí nevládali a počas prestávok pravidelne fajčili. Jeden z brankárov mal na bránke položený popolník a odmietal hrať, ak mu ho niekto zobral.
Niektoré zdroje uvádzajú, že "Piráti" boli sformovaní iba na zápas proti Red Wings, ale nie je to pravda, pretože väzni sa na stretnutie s detroitskými chystali celú zimu. Našli lokálne mužstvá, ktoré nabrali dostatok odvahy a prichádzali do väznice, aby si s nimi zmerali sily.
"Pirátom" sa darilo prekvapivo dobre - do príchodu detroitských hokejistov odohrali šesť zápasov a pripísali si štyri výhry, jednu remízu a iba jednu prehru. Verili, že od sezóny 1954/55 sa dostanú do nižšej organizovanej ligy a budú môcť hrávať pravidelne. Samozrejme iba na svojom ľade, pretože nikam inam ako za temné múry väznice ísť nemohli.
Väzni mohli športovať len vtedy, ak sa vzorne správali a rešpektovali. Keď niekto pravidlá porušil, dostal samotku. Vďaka týmto pravidlám boli na ľade pokojní a nerobili problémy. Nepúšťali sa do veľkých šarvátok, nehrali surovo, za celú zimu nevyvolali žiadnu bitku. Brumm vyhlásil, že tímy, ktoré do Marquette prichádzali hrať, hrali v skutočnosti oveľa tvrdšie ako "Piráti".
Riaditeľ Jacques videl, ako jeho väzni napredujú, takže našiel sponzora na prenájom lietadla pre Red Wings. Dohodol sa s tamojším mužstvom Marquette Sentinels z organizovanej ligy. Sentinels mali za úlohu uhradiť výdavky o hodnote 1.800 dolárov a na oplátku aj oni mohli odohrať vlastnú exhibíciu proti detroitským hráčom.
Keď Jacques neskôr Adamsa informoval, ako sa pripravuje, detroitský manažér bol opäť v šoku. Ale na to, aký bol Adams krutý a prefíkaný, tak v tomto prípade sa zachoval naozaj čestne a Jacquesovi pomohol. Do väznice odoslal staršie hokejové výstroje od Omaha Knights, ktorí akurát prestali Red Wings slúžiť ako farma. Ďalšie opotrebované výstroje dodali dva kluby z Marquette. Adams zo žartu nechal na prednú stranu zelených dresov pre väzňov vyšiť nápis Emery's Boys (Emeryho chlapci) na Jacquesovu počesť. No a popri tom potvrdil, že jeho Detroit Red Wings do väznice skutočne dorazia.
To najtvrdšie publikum
 |
| Detroit Red Wings vstupujú na otvorené klzisko na väzenskom nádvorí v Marquette (archív Detroit Red Wings) |
História sa začala písať v utorok 2. februára 1954, keď zhruba 40 minút po poludní sa otvorili veľké oceľové dvere a do marquettskej väznice začali prichádzať hráči Detroit Red Wings. Vzali so sebou všetky svoje superhviezdy. Jeden po druhom prichádzali Gordie Howe, Ted Lindsay, Alex Delvecchio, Red Kelly či Terry Sawchuk. Dnes a navždy hokejové ikony, členovia Siene slávy a legendy, ktorých čísla sú v Detroite vyradené z užívania a nesmie ich nosiť žiadny hráč Red Wings.
Detroitskí sa prezliekli v provizórnej šatni - tesárskej dielni, kde väzni bežne pracovali a mali tam aj sprchu. V Marquette toho dňa panovala zima. Lefty Wilson a Carl Mattson, asistenti kouča Tommyho Ivana, narýchlo zozbierali staršie ponožky a pre hráčov i trénerov vyrobili čiapky.
Ako Red Wings prechádzali útrobami väznice a počúvali príbehy o jednotlivých odsúdených, začali si uvedomovať, na čo sa to vlastne dali. Traduje sa, že Adams chvíľu začal pochybovať o tom, či toto stretnutie dopadne dobre. Už dávno predtým, keď vysvitlo, že skutočne zoberie svojich hráčov do najobávanejšej štátnej väznice s najvyšším stupňom stráženia, už vtedy sa na neho valila kritika. Jedna vec bola bojovať v detroitskej Olympii proti skutočným hokejistom. Čo by sa ale stalo, ak by bitka vypukla aj vo väznici v Marquette, kde sa to len hemžilo mnohonásobnými zabijakmi? Ani nehovoriac o tom, že ďalší vrahovia stáli okolo mantinelov.
Red Wings prichádzali na nádvorie v tieni ozbrojených strážnych veží a hnedosivých, deväť metrov vysokých kamenných múrov, ktoré boli lemované zvitkami ostnatého drôtu. Okolo mantinelov na nich čakalo 600 väzňov, mnohí z nich odsúdení na doživotie za zločiny, ktoré menili dejiny Ameriky. Chýbali iba tí na samotkách. Žiadne mužstvo NHL nikdy nezažilo tvrdšie publikum.
Obavy sa však začali vytrácať hneď po tom, ako Red Wings vstúpili na ľadovú plochu, ktorú väzni deň predtým pod vedením väzenského trénera Brumma urputne leštili zubnými kefkami a veľký Gordie Howe o nej neskôr prehlásil, že to bol najlepší ľad, na akom kedy hral.
Keď trestanci zbadali hráčov v červených dresoch s okrídleným kolesom, väzenský dvor sa začal otriasať v základoch pod ich ohlušujúcim revom.
Najväčšie ovácie si vyslúžil Ted Lindsay, keď v mikrofóne zaznelo, že za posledných šesť sezón je najvylučovanejším hráčom NHL. Väzni ho brali ako jedného zo svojich. Hral za hranicou pravidiel, bol nesmierne tvrdý až zákerný, hovoril ich jazykom. Bol pre nich hrdina.
O Lindsayovi i ďalších hráčoch dovtedy iba čítali v novinách a počuli o nich v rozhlase. Teraz sa však dialo nemysliteľné a detroitskí lídri NHL stáli na ich nádvorí, pripravení predviesť svoje umenie.
Osemnásť v prvej tretine
 |
| Ted Lindsay (č. 31) v drese "Pirátov" (archív Detroit Red Wings) |
Zápas odštartoval o 13:30. Podmienky boli priam ikonické. Šesť stupňov pod nulou, poletujúci sneh, bezvetrie. Áno, takto sa zrodila tradícia zápasov pod šírym nebom. Hráči Red Wings zažili hokej pod otvoreným nebom naposledy v detstve, keď hrávali na zamrznutých rybníkoch a riekach vo svojich malých kanadských mestečkách.
Detroitskí postavili na úvodné buly centra Dutcha Reibela. Na krídlach mal Howea a Lindsayho. Nikoho nešetrili. Nechali svoje hviezdy, nech sa predvedú v plnej kráse.
Väzenskí "Piráti" sa za niekoľko prvých minút ani raz nedotkli puku. Red Wings si minútu prihrávali hore-dole a keď si zaumienili, že stačilo, vystrelili a skórovali. Predvádzali grandiózny hokej, aký na mrazivom Hornom polostrove Michiganu ešte nikto nikdy nevidel. Howe v jednom momente obkrúžil bránku trikrát, než sa rozhodol skórovať.
V bráne "Pirátov" stál väzeň menom Bugsy Wisocki (niekde sa uvádza Bugsy Williams). Chronický to zlodej, ktorý dostal výnimku a mohol opustiť samotku, aby si proti Red Wings zachytal. Rozdiel medzi jedným a druhým tímom bol pochopiteľne obrovský, takže Bugsy len lovil puky zo svojej siete. Pomôcť mu nedokázal ani hrajúci kouč Brumm: "Puku som sa dotkol iba vtedy, keď som ho vyťahoval z brány."
Detroit postavil do bránky Terryho Sawchuka. Nudil sa, spočiatku len sedel na hornej tyčke a keď videl, že sa k nemu kotúľa puk, rýchlo za ním vykorčuľoval a sám ho vyviezol až do stredu klziska. Keď Red Wings viedli 9:0 a Sawchuk nemal ani zákrok, jeden z väzňov pobavil publikum po tom, ako na neho zakričal: "No tak, Sawchuk! Ukáž už niečo!"
Neskôr, keď už Sawchuk nevedel, čo so sebou, vykorčuľoval za jedným z väzňov a podrazil ho, aby sa mohol na chvíľu posadiť na trestnú lavicu a rozdávať autogramy. Publikum začalo hučať, nech už "Piráti" konečne vystrelia a skórujú do prázdnej bránky. Nestalo sa.
Red Wings viedli po desiatich minútach 10:0. V 15. minúte bolo 15:0 a na konci prvej tretiny 18:0. Pokojne mohli viesť 50:0, ak by hrali naplno a trestancov nešetrili. "Nechali nás vyviesť puk, potom nám ho bleskovo vzali, urobili tri prihrávky a dali gól," zúfal Brumm.
Detroitský Lindsay v jednom momente prihral puk Edovi Rilleymu, najlepšiemu hráčovi "Pirátov", a povzbudzoval ho: "Choď, choď!" Ale Rilley mal toho akurát dosť, otočil sa, pozrel naň a bez váhania vyhŕkol: "Choď do p..., Ted! Nikam nejdem!"
Prvá tretina skončila výsledkom 18:0. Väzeň počítajúci skóre si zaumienil, že sa na to už vykašle a ďalšie góly počítať nebude. Zo zvyšku exhibície sa tak stal už len tréning.
Aby bol ďalší priebeh zápasu zaujímavejší, Red Wings vymenili niekoľko svojich hráčov za väzňov. Domáce mužstvo posilnili dvaja zadáci, gólman Sawchuk a útočník Delvecchio, niekoľko väzňov zasa začalo nastupovať v dresoch Red Wings. Jeden z väzňov sa postavil rovno do stredu prvého útoku po bok Howea a Lindsayho. Howe si neskôr zahral v tíme "Pirátov" s číslom 16.
Okrem Lindsayho si vyslúžil veľké ovácie aj obranca Bob Goldham, ktorý po preskupení síl čelil niektorým hráčom Red Wings, ale ochotne sa vrhal do striel a blokoval ich.
Väzni boli v tretej tretine až natoľko vyčerpaní, že ľad prenechali už len hráčom Red Wings. Tí im predviedli modelový exhibičný zápas plný ladného korčuľovania, krásnych prihrávok a presných striel. Väzenské publikum si to užilo. Pre mnohých to bol najväčší zážitok v živote.
V exhibícii sa napokon neudialo nič zlé a z oboch strán to bol dobrosrdečný zápas. Hráči Red Wings rešpektovali, že väzni, tak ako oni sami, milovali hokej. Väzni zasa rešpektovali hráčov Red Wings za to, čo všetko v NHL dokázali. Fandili im a vážili si, že za nimi prišli a že im aspoň na chvíľu dali možnosť zabudnúť na to, kde sa nachádzajú a za aké činy pykajú.
Športový duch z tejto exhibície sa preniesol aj do reportáží novinárov. V novinách po celom štáte Michigan i mimo neho sa písal výsledok 5:2 pre Red Wings. Inde, napríklad v autobiografii Reda Kellyho, je uvedený výsledok 8:2. Novinári nechceli väzňov zosmiešňovať, osemnásťgólová prvá tretina sa spočiatku nikde nespomínala. Koniec koncov, na výsledku nezáležalo.
"Medové vedro" pre víťazov
 |
| Generálny manažér Jack Adams s "medovým vedrom" pre víťazov. Vpravo kapitán Ted Lindsay (archív Detroit Red Wings) |
Rešpekt medzi väzňami a hokejistami bol preukázaný aj po skončení exhibície, kedy všetci spolu nakorčuľovali na ľadovú plochu, kde si urobili fotografie a podali si ruky.
Väznica pripravila pre víťazných Red Wings trofej zvanú Doniker Trophy. Bola to plechová odpadová nádoba, ktorá sa v Marquette používala v celách bez toaliet. Väzni jej hovorievali "medové vedro". Boli na ňom vyryté mená všetkých hráčov i dátum 2. február 1954.
Odovzdávania trofeje sa zhostil väzenský tréner Oakie Brumm. "Vyhrali Stanley Cup a veľa ďalších veľkých cien," začal svoj príhovor, "ale teraz Red Wings dostanú trofej, ktorú žiadny iný hokejový tím vyhrať nemôže." Následne odovzdal trofej trénerovi Ivanovi a manažérovi Adamsovi. Adams ju za burácania väzňov víťazoslávne dvihol nad hlavu.
"Bol to skvelý deň," povedal väzňom Adams. "Som hrdý na to, že tu na severe mám takýto dobrý farmársky tím. Problém je, že vy, chlapi, ste mi sťažili, aby som kohokoľvek z vás mohol povolať."
Hráči Red Wings dostali aj ručne vyrábané peňaženky s ich menami a klubovým logom. Vyrobili ich samotní väzni v dielni, v ktorej sa Red Wings prezliekali a sprchovali. Peňaženky im mal odovzdať jeden z väzňov, Joe. Niekde sa stratil, ale tréner Brumm s vtipom dodal: "Joe tu práve teraz nie je, ale sakramentsky dobre viem, že nie je ďaleko."
Red Wings po zápase absolvovali ešte spoločný obed s väzňami a zamestnancami väznice. Hráčom väzenských "Pirátov" ponechali mnohé časti svojho výstroja. Väznicu v Marquette opustili večer a o šiestej hodine chvíľu odpočívali v hoteli.
Neskôr večer čakal na Red Wings ešte jeden dohodnutý exhibičný zápas proti Marquette Sentinels. Hralo sa v krytej hale pred vypredaným hľadiskom s 3.000 divákmi a Red Wings vyhrali 16:6.
Zaujímavosťou večernej exhibície v krytej hale bolo, že za Sentinels hral aj väzenský kouč Brumm, čo rozhodilo detroitského obrancu Jima "Red Eye" Haya. "Do pekla, ako si sa sem dostal?" pýtal sa ho zdesene. Neuvedomil si, že Brumm vo väznici v Marquette iba pracoval.
Zo spomienok slávnych
 |
| Doniker Trophy - "medové vedro" (Ilitch Holdings Corporate Archives - Detroit Red Wings Collection) |
Exhibícia pod šírym nebom z 2. februára 1954 dodnes patrí medzi najvzácnejšie príbehy hokejovej histórie. Jej priami účastníci na ňu často spomínali aj po rokoch.
"Až keď najlepší hokejový tím na svete hrá proti tomu najhoršiemu, až vtedy si uvedomíte, akí dobrí títo Red Wings naozaj boli," napísal v roku 2002 vo svojej knihe väzenský tréner Brumm.
"Terrible" Ted Lindsay v roku 2014 uviedol, že spoločnosti vrahov v marquettskej štátnej väznici sa nebál, pretože vedel, že sa o seba vie postarať. A vedel tiež, čo ho čaká. Keď sa pri prvej návšteve väznice uisťoval, ako to v nej chodí, dozorcovia ho ubezpečovali, že sa nič nemôže stať: "Ak by sa niekto o niečo pokúsil, bol by mŕtvy skôr, než urobí dva kroky."
Gordie Howe s úsmevom spomínal na konverzáciu medzi brankárom Bugsym a obrancom "Pirátov", keď Bugsy nezniesol smiech svojho spoluhráča po inkasovanom góle a zavrčal na neho: "Zabijem ťa, ty bastard!" Táto fráza, ako opisoval Howe, sa na hokejových klziskách v tej dobe používala bežne, ale až v marquettskej väznici mohla mať skutočnú váhu.
Inokedy Howe spomínal na to, ako ho v tíme väzňov zaujal jeden z hráčov, ktorý bol dobre stavaný a šikovný. Howe mu počas zápasu povedal, že je škoda, že skončil na tomto mieste. Väzeň mal pre neho svojské vysvetlenie: "No vidíš, a ja som tu len preto, že som si čistil nechty nožom a zrazu ku mne spoza rohu pribehol muž a päťkrát sa naň napichol."
Vtipnú príhodu si zachoval aj Marcel Pronovost: "Jeden z väzňov mi chcel dať dva doláre, ak dám bodyček bacharovi, ktorý s nimi hral tiež a často ho posielal na samotku."
Marty Pavelich mal v Marquette dokonca známeho: "Korčuľujem vpred a zrazu počujem, ako jeden z väzňov v hľadisku kričí moje meno. Pomyslel som si: 'Koho tu môžem poznať?' Ukázalo sa, že to bol môj poštár zo Sault Ste. Marie, kde som vyrastal! Asi sa dostal do problémov."
"Bola to krásna skúsenosť pre nás všetkých a viem, že aj pre nich," spomínal pri ďalšej príležitosti obľúbenec väzňov Lindsay. "Dával som si pozor, aby som nikoho z tých chlapíkov nenahneval, ale musím povedať, že všetci sa správali ako perfektní džentlmeni."
Unikátne miesto v histórii
 |
| Účastníci exhibičného zápasu pod šírym nebom vo väznici v Marquette (archív Detroit Red Wings) |
"Piráti" z marquettskej väznice si vďaka zápasu s Red Wings vytvorili meno a pod vedením kouča Oakieho Brumma začali v nasledujúcich sezónach hrávať v organizovanej súťaži. Keď v roku 1957 Brumm väznicu opustil, Jack Adams do nej ďalej posielal hokejové výstroje.
Red Wings opustili Marquette v stredu 3. februára 1954. Pôvodne mali odletieť ráno, ale pre silný mráz im zamrzli motory lietadla a museli čakať do obeda. Manažér Adams mal obavy, že polovica tímu ochorie. Vracali sa do reality kolotoča NHL, na druhý deň ich čakal zápas s Boston Bruins.
Desať týždňov po exhibícii v Marquette Red Wings porazili Montreal Canadiens v siedmom zápase finále play-off a tretíkrát za posledných päť rokov vybojovali Stanley Cup.
Môžete si byť istí, že nikto im vtedy nefandil hlasnejšie ako väzni v Marquette.
Už len preto, že Detroit Red Wings od tej doby až dodnes zostávajú jediným hokejovým klubom, ktorý hral proti väzňom v štátnej väznici s najvyšším stupňom stráženia. A okrem toho aj prvým profiligovým klubom, ktorý odohral zápas pod šírym nebom.
Podklady:
- The Red Kelly Story (Leonard "Red" Kelly, L. Waxy Gregoire & David M. Dupuis, ECW Press, 2016; ISBN 978-1-77041-315-3)
- Red Wings’ 1954 Prison Game Featured Pros and Cons (Richard Bak, Vintage Detroit; 25.01.2015)
- Wings' first outdoor game was in prison (Bill Roose, Detroit Red Wings; 09.02.2012)
- The Jailhouse Rocked When the Wings played in Prison (Bill Dow, Vintage Detroit; 13.10.2009)
- The Purple Gang: Organized Crime in Detroit 1910-1945 (Paul R. Kavieff, Barricade Books, 2005; ISBN 978-1-56980-281-5)
- We Only Played Home Games (Leonard "Oakie" Brumm, Brumm Enterprises, 2002; ISBN 978-0-971-80500-2)
- The Detroit Red Wings: The Illustrated History (Richard Bak, Taylor Publishing, 1998; ISBN 978-0-87833-221-2)
- Hockey Sidelights (The Escanaba Daily Press; 05.02.1954)
- Not Even Prison Can Hold Wings (Associated Press via Detroit Free Press; 03.02.1954)
- Red Wings Defeat Prison Sextet 5-2 (Associated Press via Marshfield News-Herald; 03.02.1954)
- Detroit Red Wings To Invade Marquette Ice (Jim Trethewey, The Escanaba Daily Press; 02.02.1954)
- Hockey Views In 'Cooler' (Press and Sun-Bulletin; 02.02.1954)
- archív autora