MARTIN UŽÁK | 02.05.2017
Kedysi dávno sa mu hovorilo City of Champions - mesto šampiónov, alebo City of Future - mesto budúcnosti. Inak hlavne Motor City alebo Motown - mesto motorov, The Automotive Capital of the World - hlavné mesto svetového automobilového priemyslu, Renaissance City - renesančné mesto, Music City - mesto hudby, či Rock City - rockové mesto. Kdekto mu dnes povie aj Ghost Town - mesto duchov, alebo City of Art - mesto umenia. Nejeden odvážlivec z predmestia dúfa, že v budúcnu z neho bude City of Greenery - mesto zelene. Ale to hlavné, prečo ste do tohto mesta prišli, je niečo iné.
Prišli ste sem, pretože je to Hockeytown - hokejové mesto.
Vykračujete si po Woodward Avenue, dlhočiznej a širokej ulici, predierajúcej sa centrom jednej veľkej betónovej džungle. Po pravej strane sa vypína Fox Theatre, kedysi opustené, neskôr zrekonštruované divadlo. Oživil ho veľkopodnikateľ Mike Ilitch. O kúsok ďalej, po ľavej strane, sa rozprestiera Comerica Park, domov bejzbalových Detroit Tigers. Aj toto dielo vybudoval a zveľadil Mike Ilitch.
Takto pokračujete aj o hodný kus ďalej, a kdekoľvek sa pozriete, uvidíte tam niečo, čo pre toto mesto urobil Mike Ilitch. Ako iste viete, milovník mesta Detroit a vrúcny a súťaživý majiteľ Detroit Red Wings. Nielen miliardár, ale sám jeden z obyčajných a vášnivých fanúšikov. Tento klub by nikdy nebol tým, čím je, nebyť jeho, pretože on ho vytvaroval do takej podoby, v akej ho poznáte. A u mesta je to rovnako.
Vykračujete si ďalej a v tom okolo vás prefičí zafúľaný mikrobus. Je to kyvadlová doprava s vašimi kumpánmi. Nechcelo sa im zdolávať betónovú džungľu pešky, preto radšej poprosili hotelového šoféra, aby ich odviezol. Ako okolo vás prefičia, cez otvorené okná mávajú šálmi, čapicami, dresmi. Už onedlho sa s nimi stretnete. V cieli budú prví, ale vám to vôbec nevadí, pretože vy ste prišli pocítiť vášeň Hockeytownu.
Vedia to o vás aj niekoľkí domáci, pretože ste si od nich overovali, ako spoľahlivo prechádzať mestom a čo je v ňom nové, aby vás to neprekvapilo. Toto mesto môže byť nebezpečné a ani vo sne sa v ňom nechcete stratiť alebo zbytočne túlať. Odkiaľ ste? Čo tu robíte? Kam sa chystáte? - aj takéto otázky vám kládli, keď spozorovali, že nemáte michiganský prízvuk. Prišiel som pocítiť vášeň Hockeytownu - odpovedali ste zakaždým.
Betónová džungľa v centre je sivá. Po skončení pracovnej doby tu máte problém stretnúť živú dušu. Nastupujúci súmrak vám napovedá, že by ste sa mali poponáhľať, aby ste ušli duchom a do cieľa dorazili včas.
Cez Woodward Avenue sa dostávate k Detroit Riverwalk, nádhernému nábrežiu rieky Detroit River. Na tomto rozprávkovom mieste sa rezký krok znova mení na prechádzku. Sivé farby nahrádzajú farby modré, žlté a zelené, šeď a prach z centra pomaly strieda zeleň a modrastá rieka. Rieka je americko-kanadskou hranicou, na jej opačnej strane sa rozprestiera ontárijské mesto Windsor. Kanada je tu na dosah ruky.
Ako kráčate po Riverwalk, pomaly sa blížite k legendárnej stodole zvanej Joe Louis Arena. I ona je sivá, ale v jej blízkosti sa to len hemží inými, radostnejšími farbami - červenými, totiž bielo-červenými.
Bielo-červenú vidíte všade naokolo. Je na dresoch s menami hrdinov, ktorí obliekali dres Detroit Red Wings a ľudia si ich zamilovali. Howe, Probert, Kocur, Yzerman, Lidström, McCarty, Fiodorov, Shanahan, Kronwall, Zetterberg, Osgood, Chelios, Franzén, Konstantinov, Holmström. Je ich neúrekom.
Aby ste sa do Joe dostali, driapete sa fúrou schodov. Pre mnohých to nie je nič príjemného. Schody sú rozbité a otlčené, často nepekne klzké. Po ich zdolaní stojíte pred vstupom s titulom Gordie Howe Entrance. Kúsok od neho, každý rok v apríli, sa objaví veľká plastová chobotnica menom Al. Bola pomenovaná po ľadárovi Alovi Sobotkovi, ktorý v Joe zveľadil slávnu tradíciu vrhania chobotníc na ľad tým, že nimi začal mávať nad hlavou a dostal tak fanúšikov do varu. Tento zvyk a tohto pána tu pozná každý. Slávnejšieho ľadára v NHL nenájdete.
Chobotnica pred Joe sa stane nesporným znamením toho, že Red Wings hrajú play-off. Ďalšia chobotnica sa spustí k ľadu pred štartom play-off. Klub ich vytiahne už onedlho. Play-off sa tu hrá rok čo rok, mnohí mladší fanúšikovia či dokonca hráči ešte neboli na svete, keď doň Red Wings naposledy nepostúpili.
Z Gordie Howe Entrance prichádzate do stiesnenej vstupnej haly. Čoskoro vás ohromuje majestátna socha Gordieho Howea, ktorému tu nik nepovie inak ako Mr. Hockey. Legenda tohto mesta, legenda štátu Michigan, legenda kanadského i svetového hokeja, pre mnohých najlepší hokejista, aký kedy hral. Na jeho sochu môžete pozrieť kedykoľvek a vždy pri nej niekto stojí. Vždy je pri nej niekto, kto sa ňou chce pokochať; vždy je tam niekto, kto sa k nej vracia, akoby Gordiemu opakovane preukazoval úctu.
Úcta, akú má v tomto meste Mr. Hockey, je jedným slovom nekonečná. Zaručene si nespomeniete na žiadneho iného hokejistu, ktorý by ukončil aktívnu kariéru už v roku 1980 a bol by stále taký populárny ako Gordie Howe. Naozaj, nik podobný neexistuje. Platí to tu, v Joe Louis Arene, ale i kdekoľvek inde.
Mr. Hockey v podobe sochy je príznačne jeden z prvých, kto vás v Joe Louis Arene víta. A ktovie, možno sa v nej objaví aj osobne - stále tu z času na čas chodieva, hoci jeho zdravie je posledné roky podlomené.
Vo vstupnej hale vás ohromuje nielen socha Gordieho Howea (a sochy, fotografie a iné pocty ďalším legendám Detroit Red Wings). V tejto staručkej aréne nemožno prehliadnuť ani jej typickú arómu. Je to štipľavá aróma pripomínajúca zvetrané pivo či zastaranú skriňu, čo sa dlho neotvorila. Pre niekoho je to vôňa, pre niekoho zápach. V každom prípade je to aróma, akú z moderných hokejových arén nepoznáte.
Prekvapení vo vnútri je oveľa viac. Môžete si povšimnúť, že aréna nemá takmer žiadne okná (znie to šialene, ale v celej aréne sú len tri a sú to skôr malé otvory na dverách ako klasické okná). Červené sedadlá sú úzke, nie veľmi pohodlné, mnohé z nich sú deravé, rozbité, kníšu sa, sú opotrebované. Miesta pod nohami je pramálo. Schody v aréne sú strmé, niekde prikrátke či dokonca oblé, pomaľované nevkusnou žltou farbou. Ak máte väčšie nohy, musíte robiť drobné krôčiky a dávať si poriadny pozor, aby ste nešliapli do prázdna; žiadne zábradlie vám tu nepomôže. Fronty vedúce kamkoľvek a pre čokoľvek sú pridlhé - nič pre netrpezlivých. Po návšteve pánskych toaliet máte pocit, že ste zažili socialistické déjà vu, pretože tam na vás čakal dlhý pisoárový žľab. Ešte aj kocka nad ľadom vyzerá tak, akoby si pamätala začiatok úpadku mesta zo sedemdesiatych rokov.
Ak vám niečo v Joe padne pod nohy, ľahko to môže prepadnúť medzerou v kovovej časti niektorej z takto stavaných tribún a viac sa toho nedočkáte. Padne to niekomu v útrobách na hlavu, alebo to skončí na chodbe a vo vreci na odpadky. Z médií poznáte príbehy o tom, ako hráči v iných arénach kráčajú po červenom koberci, zatiaľ čo v Joe kľučkujú medzi kalužami zvetraného piva a roztrúseným popcornom spod tribún.
Aj cez všetky nepríjemné prekvapenia, podľa mnohých však nedielne súčasti jedinečného čara tejto arény, na vás čaká jeden úžasný zážitok v nenapodobiteľnej atmosfére. Keď si pred nedostatkami Joe privriete oči, nedokážete odtrhnúť zrak od rýdzo hokejových prvkov, pretože práve hokej so všetkým, čo k nemu patrí, a so všetkým, čo pod značkou Red Wings priniesol, urobil z tejto arény taký ikonický skvost.
Nemôžete odtrhnúť oči napríklad od netradičných mantinelov. Ich zadná časť nikdy nebola vymenená a ako posledná časť mantinelov v NHL je vyrobená aj z preglejky, takže puk sa od nich môže odraziť nepredvídateľným spôsobom. Ako viete, Red Wings tu vďaka nim strelili mnoho pamätných gólov. Akoby im svojou pružnosťou pomáhali. Aj preto sa o nich traduje, že sú živé - hovorí sa im Active Boards.
Alebo od ľadu, podľa dlhoročných výpovedí hokejistov najlepšieho ľadu v NHL. V jeho strede je namaľovaný veľký nápis, čo má zdôrazniť, kde to vlastne ste. Hockeytown - hokejové mesto.
Alebo od desiatok transparentov visiacich zo stropu a pripomínajúcich, koľko toho Red Wings vyhrali. Málokde v NHL nájdete toľko transparentov ako v Joe. Mnohé veľké víťazstvá Red Wings sú oveľa staršie ako ste vy. A mnohí hokejisti už priznali, že sa im na moment roztriasli nohy, keď v tejto úspechmi ovenčenej aréne mali vykorčuľovať na ľad po prvýkrát. Šatňa hostí totiž stojí povedľa stien, kam Red Wings namaľovali mená všetkých svojich víťazov Stanley Cupu, takže sa im nik nemôže vyhnúť. Nečudo, že nejeden novic znervóznie, keď si pred vstupom na ľad uvedomí, kto všetko tu pred ním hral a nosil dres Red Wings.
Oči nemožno odtrhnúť ani od plakiet s vyradenými číslami klubových legiend. Lidström s číslom 5, Yzerman s kapitánskym céčkom a číslom 19, Abel s číslom 12, Sawchuk s číslom 1, Delvecchio s číslom 10, Lindsay s číslom 7. A samozrejme, Mr. Hockey Gordie Howe so svojou deviatkou. Čo meno, to pojem.
Ak máte Red Wings v srdci, pri pohľade na tú nádheru vám naskočia zimomriavky a poľahky sa vám podlomia kolená. Podlomia sa ako pri prvom bozku od životnej lásky, pri prvom úspechu v kariére. Ten pocit ste už zažili v iných sférach života, a teraz ho zažívate tisíce kilometrov od domova. Cítite pritom, že ste doma aj tu, v Joe.
Nie je to ani tak hokejová aréna ako múzeum. Múzeum jediné na svete, a úplne vás pohltí. Je to múzeum hokeja a ničoho okrem hokeja. Prídete sem, posadíte sa a sledujete hokej a nič len hokej.
Ako tam sedíte, kocháte sa históriou a čakáte na príchod svojich hrdinov v červeno-bielych dresoch s okrídleným kolesom na hrudi, prekvapuje vás ešte niečo iné: prekvapuje vás úžasná rodinná atmosféra na tribúnach, najmä v spodnom prstenci arény, kde poväčšine sedávajú majitelia permanentných vstupeniek.
Ak ste si kúpili lístok od držiteľa sezónnej permanentky, napríklad od nejakého Johna, ľudia povedľa vás sa začnú pýtať, ako sa John má, prečo na dnešný zápas neprišiel, či patríte do jeho rodiny, odkiaľ sa poznáte. Zostávate prekvapený, milo prekvapený. Robia si zo mňa žarty, alebo sú naozaj takí milí? - pýtate sa v duchu.
Tí smelší sa vás pýtajú, ako ste to oblečený, ak máte na sebe čierny kabát a vôbec ste v čiernom od hlavy po päty. Kódex odievania tu velí niečo iné - hokejovú klasiku. Väčšina navôkol má na sebe džínsy - modré džínsy, a červený alebo biely dres Red Wings. Čím starší, tým lepší. John mal vysvetliť, ako sa treba obliecť - vtipkujú.
Pýtajú sa vás viacerí, pretože s Johnom sa tu stretávajú po väčšinu sezóny, či už Red Wings vyhrávajú, alebo nie. Sú to fanúšikovia na život a na smrť, fanúšikovia za každých okolností, praví fanúšikovia, bez ktorých by Red Wings neexistovali. Mnohí fandia Red Wings desiatky rokov a pamätajú si časy, keď ešte hrávali v legendárnej stodole menom Olympia. Podaktorí tu so sebou nosia slizké chobotnice, aby ich v pravý okamžik vhodili na ľad. Schovávajú ich pod dresom, tí odvážnejší ich prepašujú dovnútra v spodnej bielizni.
Aj na tribúnach Joe je to jedna veľká, otvorená rodina, kde sa každý s každým pozná. O rodinnej atmosfére tejto organizácie od podlahy až po strop často rozprávajú hokejisti či pracovníci arény, ale až keď ju zažijete a zažijete ju opakovane, až vtedy začínate chápať, že to nie je len fráza a že je skutočná.
Títo ľudia sú fanúšikovia v pravom slova zmysle. Mnohí z nich nerozprávajú o tom, koho nemajú radi, čo by mal urobiť tréner, čo by mal urobiť manažér, čo by mal urobiť majiteľ. Nehrajú sa na trénerov, nehrajú sa na manažérov, nehrajú sa na majiteľov, nehrajú sa na expertov. Namiesto toho rozprávajú o svojej láske k Red Wings, o svojich starostiach, o svojej práci, o svojej rodine. Milovaný klub ich za to nosí na rukách, pretože bez ich podpory by tu nebol - tak prosté to je. A vy sa medzi nimi cítite strašne dobre. Sú to fanúšikovia takí, akí majú byť. Sú oddaní. Sú hrdí - neuveriteľne hrdí. Sú skutoční.
Aj títo ľudia sa sem chodia hlavne zabávať, preto rozprávajú hlavne o zábave - o tom, čo pre nich Red Wings chystajú, či už budú vyhrávať, alebo nie. A keďže sa chcú zabávať, veľmi často rozprávajú o hokejistovi, ktorý ich dokáže zabaviť tak ako nikto iný. Hovoria mu Magic Man - kúzelník. Volá sa Pavel Daciuk.
Čo dnes asi predvedie? Koho zosmiešni svojimi úžasnými kľučkami? - hovorí sa im Datsyukian Dekes. Bude skórovať a bodovať? Tak či onak bude pohladením pre dušu hokejového fajnšmekra, pretože tento hráč je úžasný vždy.
Takto títo ľudia uvažujú, a je to z nich cítiť. Mnohí okolo vás, ako v Joe sedíte, sa tešia hlavne na ladný tanec ruského kúzelníka. Je to ďalšia z radostí, akých sa tu dočkáte noc čo noc. O kvalitnom hokeji, tom najlepšom hokeji so všetkým, čo k nemu patrí - či už Red Wings vyhrávajú, alebo nie - ani nehovoriac.
...
Mike Ilitch. Joe Louis Arena. Play-off. Gordie Howe. Pavel Daciuk.
Päť pôžitkov pre verného fanúšika Detroit Red Wings.
Aká je to ozrutná bolesť, keď viete, že týchto päť pôžitkov viac niet.
Pavel Daciuk sa vrátil za rodinou do Ruska. Gordie Howe a Mike Ilitch odišli do hokejových nebies. K poslednej rozlúčke s Gordiem v Joe Louis Arene prišlo v priebehu pol dňa 15 tisíc (!) fanúšikov. Play-off sa stalo minulosťou - dlhočizná séria 25 postupov do vyraďovacích bojov za sebou sa skončila. Čas Joe Louis Areny sa naplnil, čoskoro ľahne popolom a od budúcej sezóny ju nahradí nová, supermoderná Little Caesars Arena. Vyrastá do krásy o poriadny kus ďalej, vo štvrtiach, kde sa to dovtedy hemžilo špinou, hrdzou, plesňou, neporiadkom, kriminálnikmi, narkomanmi, bezdomovcami a prostitútkami. Pre mesto bude veľkým krokom vpred.
Bolesť je o to väčšia, že týchto päť pôžitkov zmizlo zo sveta fanúšikov Detroit Red Wings v priebehu jedného jediného roka. Toľko tvrdých rán v priebehu takého krátkeho obdobia si nezaslúžili ani úspechmi uchlácholení priaznivci, ktorým fanúšikovia iných klubov mohli len závidieť, no popri tom im pripomínali, že aj ich raz doženie doba, kedy sa bude všetko zdanlivo rúcať a oni zapochybujú.
Takže až teraz, keď tu pôžitky nie sú, všetko sa zdanlivo zrútilo a bolesti bolo za posledných dvanásť mesiacov priveľa, až teraz sa naozaj ukáže, kto sú verní fanúšikovia Detroit Red Wings, akí sú silní, akí sú oddaní, akí sú trpezliví. Veď sa aj občas hovorí, že vernosť sa meria od konca.
To fanúšikovia urobili z tohto mesta skutočný Hockeytown. Keď Detroit Red Wings pod Mikeom Ilitchom začínali, permanentné vstupenky malo len niečo viac ako dvetisíc priaznivcov (v dnešnej NHL by kvôli takémuto nízkemu číslu Red Wings veľmi rýchlo skončili). Bolo to tak mizerné, že Ilitch na každom domácom zápase organizoval súťaž o automobil, len aby do Joe nalákal viac ľudí. Dal im šancu vyhrať auto, len aby do jeho nového podniku prišli za pár dolárov. Robil to jednu celú sezónu - len si to predstavte.
V súčasnosti je verných fanúšikov tohto klubu mnohonásobne viac a pre túto organizáciu sú najdôležitejší zo všetkých, pretože sú to oni, ktorí celý tento špás platia a plnia klubovú kasu. Sú to oni, sú to ďalší fanúšikovia spoza obrazoviek oficiálnych televízií, odkiaľ do NHL i do klubu tečú ďalšie a ďalšie peniaze, a je to majiteľ klubu - slobodný podnikateľ. Všetko, čo sa dialo, deje a môže diať, závisí od nich. Bez nich to nejde.
Až dnes, kedy sú jedineční hráči preč a úspechy prestali prichádzať, až dnes sa môže začať merať ozajstná vernosť detroitských fanúšikov. Prečo? Pretože fandiť veľkým hráčom a veľkým úspechom dokáže každý.
Zostať verným fanúšikom, aj keby to znamenalo roky či možno desiatky rokov bez ďalšieho úspechu, zatiaľ čo ostatní okolo vás sa budú tešiť z toho, z čoho ste sa kedysi tešili vy, to už každý nedokáže. Niečo také, a navyše aby za to platil a platil veľké peniaze, pretože o tom to je, niečo také dokáže iba verný fanúšik.
Pôžitky, o ktoré ste prišli - od Mikea Ilitcha a plodov jeho práce, cez posvätnú Joe Louis Arenu a úchvatnú sériu postupov do play-off, až po legendu a odkaz Gordieho Howea alebo kúzelné kúsky v podaní Pavla Daciuka - sú vskutku bolestivé a kdekomu ublížia tak, že nad Detroit Red Wings zlomí palicu. Ale ak ste verný fanúšik, máte možnosť uvedomiť si, aké nevšedné a výnimočné potešenia to vlastne boli.
Tieto a mnohé iné pôžitky neboli normou, neboli samozrejmosťou, neboli niečím, čo možno akosi automaticky očakávať, hoci mnohí tomu verili a veria možno dodnes. Boli výnimočné, a vy ste vďačný za to, že to viete a že ste ich mohli cítiť - že ste mohli pocítiť vášeň Hockeytownu.
Dokonca tú vášeň chcete pocítiť znova, v inej forme, a ste ochotný zistiť, či vám Detroit Red Wings prinesú nové potešenia. Ale aj keby sa im to podariť nemalo a bolesť by pribúdala, chcete byť pri tom - s nimi.
Vedzte, že Hockeytown vás teraz potrebuje viac ako kedykoľvek predtým.
 |
| Hokejisti Detroit Red Wings po poslednom zápase v Joe Louis Arene (Paul Sancya, Associated Press; 09.04.2017) |
Kedysi dávno sa mu hovorilo City of Champions - mesto šampiónov, alebo City of Future - mesto budúcnosti. Inak hlavne Motor City alebo Motown - mesto motorov, The Automotive Capital of the World - hlavné mesto svetového automobilového priemyslu, Renaissance City - renesančné mesto, Music City - mesto hudby, či Rock City - rockové mesto. Kdekto mu dnes povie aj Ghost Town - mesto duchov, alebo City of Art - mesto umenia. Nejeden odvážlivec z predmestia dúfa, že v budúcnu z neho bude City of Greenery - mesto zelene. Ale to hlavné, prečo ste do tohto mesta prišli, je niečo iné.
Prišli ste sem, pretože je to Hockeytown - hokejové mesto.
Vykračujete si po Woodward Avenue, dlhočiznej a širokej ulici, predierajúcej sa centrom jednej veľkej betónovej džungle. Po pravej strane sa vypína Fox Theatre, kedysi opustené, neskôr zrekonštruované divadlo. Oživil ho veľkopodnikateľ Mike Ilitch. O kúsok ďalej, po ľavej strane, sa rozprestiera Comerica Park, domov bejzbalových Detroit Tigers. Aj toto dielo vybudoval a zveľadil Mike Ilitch.
Takto pokračujete aj o hodný kus ďalej, a kdekoľvek sa pozriete, uvidíte tam niečo, čo pre toto mesto urobil Mike Ilitch. Ako iste viete, milovník mesta Detroit a vrúcny a súťaživý majiteľ Detroit Red Wings. Nielen miliardár, ale sám jeden z obyčajných a vášnivých fanúšikov. Tento klub by nikdy nebol tým, čím je, nebyť jeho, pretože on ho vytvaroval do takej podoby, v akej ho poznáte. A u mesta je to rovnako.
 |
| Mike a Marian Ilitchovci po zisku Stanley Cupu 1998 (Julian H. Gonzalez, Detroit Free Press; 16.06.1998) |
Vykračujete si ďalej a v tom okolo vás prefičí zafúľaný mikrobus. Je to kyvadlová doprava s vašimi kumpánmi. Nechcelo sa im zdolávať betónovú džungľu pešky, preto radšej poprosili hotelového šoféra, aby ich odviezol. Ako okolo vás prefičia, cez otvorené okná mávajú šálmi, čapicami, dresmi. Už onedlho sa s nimi stretnete. V cieli budú prví, ale vám to vôbec nevadí, pretože vy ste prišli pocítiť vášeň Hockeytownu.
Vedia to o vás aj niekoľkí domáci, pretože ste si od nich overovali, ako spoľahlivo prechádzať mestom a čo je v ňom nové, aby vás to neprekvapilo. Toto mesto môže byť nebezpečné a ani vo sne sa v ňom nechcete stratiť alebo zbytočne túlať. Odkiaľ ste? Čo tu robíte? Kam sa chystáte? - aj takéto otázky vám kládli, keď spozorovali, že nemáte michiganský prízvuk. Prišiel som pocítiť vášeň Hockeytownu - odpovedali ste zakaždým.
Betónová džungľa v centre je sivá. Po skončení pracovnej doby tu máte problém stretnúť živú dušu. Nastupujúci súmrak vám napovedá, že by ste sa mali poponáhľať, aby ste ušli duchom a do cieľa dorazili včas.
Cez Woodward Avenue sa dostávate k Detroit Riverwalk, nádhernému nábrežiu rieky Detroit River. Na tomto rozprávkovom mieste sa rezký krok znova mení na prechádzku. Sivé farby nahrádzajú farby modré, žlté a zelené, šeď a prach z centra pomaly strieda zeleň a modrastá rieka. Rieka je americko-kanadskou hranicou, na jej opačnej strane sa rozprestiera ontárijské mesto Windsor. Kanada je tu na dosah ruky.
 |
| Fanúšikovia Detroit Red Wings pred posledným zápasom v Joe Louis Arene (Raj Mehta, USA Today Sports; 09.04.2017) |
Ako kráčate po Riverwalk, pomaly sa blížite k legendárnej stodole zvanej Joe Louis Arena. I ona je sivá, ale v jej blízkosti sa to len hemží inými, radostnejšími farbami - červenými, totiž bielo-červenými.
Bielo-červenú vidíte všade naokolo. Je na dresoch s menami hrdinov, ktorí obliekali dres Detroit Red Wings a ľudia si ich zamilovali. Howe, Probert, Kocur, Yzerman, Lidström, McCarty, Fiodorov, Shanahan, Kronwall, Zetterberg, Osgood, Chelios, Franzén, Konstantinov, Holmström. Je ich neúrekom.
Aby ste sa do Joe dostali, driapete sa fúrou schodov. Pre mnohých to nie je nič príjemného. Schody sú rozbité a otlčené, často nepekne klzké. Po ich zdolaní stojíte pred vstupom s titulom Gordie Howe Entrance. Kúsok od neho, každý rok v apríli, sa objaví veľká plastová chobotnica menom Al. Bola pomenovaná po ľadárovi Alovi Sobotkovi, ktorý v Joe zveľadil slávnu tradíciu vrhania chobotníc na ľad tým, že nimi začal mávať nad hlavou a dostal tak fanúšikov do varu. Tento zvyk a tohto pána tu pozná každý. Slávnejšieho ľadára v NHL nenájdete.
Chobotnica pred Joe sa stane nesporným znamením toho, že Red Wings hrajú play-off. Ďalšia chobotnica sa spustí k ľadu pred štartom play-off. Klub ich vytiahne už onedlho. Play-off sa tu hrá rok čo rok, mnohí mladší fanúšikovia či dokonca hráči ešte neboli na svete, keď doň Red Wings naposledy nepostúpili.
 |
| Ľadár Al Sobotka s chobotnicou (David Guralnick, The Detroit News; 09.04.2017) |
Z Gordie Howe Entrance prichádzate do stiesnenej vstupnej haly. Čoskoro vás ohromuje majestátna socha Gordieho Howea, ktorému tu nik nepovie inak ako Mr. Hockey. Legenda tohto mesta, legenda štátu Michigan, legenda kanadského i svetového hokeja, pre mnohých najlepší hokejista, aký kedy hral. Na jeho sochu môžete pozrieť kedykoľvek a vždy pri nej niekto stojí. Vždy je pri nej niekto, kto sa ňou chce pokochať; vždy je tam niekto, kto sa k nej vracia, akoby Gordiemu opakovane preukazoval úctu.
Úcta, akú má v tomto meste Mr. Hockey, je jedným slovom nekonečná. Zaručene si nespomeniete na žiadneho iného hokejistu, ktorý by ukončil aktívnu kariéru už v roku 1980 a bol by stále taký populárny ako Gordie Howe. Naozaj, nik podobný neexistuje. Platí to tu, v Joe Louis Arene, ale i kdekoľvek inde.
Mr. Hockey v podobe sochy je príznačne jeden z prvých, kto vás v Joe Louis Arene víta. A ktovie, možno sa v nej objaví aj osobne - stále tu z času na čas chodieva, hoci jeho zdravie je posledné roky podlomené.
 |
| Socha Gordieho Howea v Joe Louis Arene (John T. Greilick, The Detroit News; 26.05.2008) |
Vo vstupnej hale vás ohromuje nielen socha Gordieho Howea (a sochy, fotografie a iné pocty ďalším legendám Detroit Red Wings). V tejto staručkej aréne nemožno prehliadnuť ani jej typickú arómu. Je to štipľavá aróma pripomínajúca zvetrané pivo či zastaranú skriňu, čo sa dlho neotvorila. Pre niekoho je to vôňa, pre niekoho zápach. V každom prípade je to aróma, akú z moderných hokejových arén nepoznáte.
Prekvapení vo vnútri je oveľa viac. Môžete si povšimnúť, že aréna nemá takmer žiadne okná (znie to šialene, ale v celej aréne sú len tri a sú to skôr malé otvory na dverách ako klasické okná). Červené sedadlá sú úzke, nie veľmi pohodlné, mnohé z nich sú deravé, rozbité, kníšu sa, sú opotrebované. Miesta pod nohami je pramálo. Schody v aréne sú strmé, niekde prikrátke či dokonca oblé, pomaľované nevkusnou žltou farbou. Ak máte väčšie nohy, musíte robiť drobné krôčiky a dávať si poriadny pozor, aby ste nešliapli do prázdna; žiadne zábradlie vám tu nepomôže. Fronty vedúce kamkoľvek a pre čokoľvek sú pridlhé - nič pre netrpezlivých. Po návšteve pánskych toaliet máte pocit, že ste zažili socialistické déjà vu, pretože tam na vás čakal dlhý pisoárový žľab. Ešte aj kocka nad ľadom vyzerá tak, akoby si pamätala začiatok úpadku mesta zo sedemdesiatych rokov.
Ak vám niečo v Joe padne pod nohy, ľahko to môže prepadnúť medzerou v kovovej časti niektorej z takto stavaných tribún a viac sa toho nedočkáte. Padne to niekomu v útrobách na hlavu, alebo to skončí na chodbe a vo vreci na odpadky. Z médií poznáte príbehy o tom, ako hráči v iných arénach kráčajú po červenom koberci, zatiaľ čo v Joe kľučkujú medzi kalužami zvetraného piva a roztrúseným popcornom spod tribún.
Aj cez všetky nepríjemné prekvapenia, podľa mnohých však nedielne súčasti jedinečného čara tejto arény, na vás čaká jeden úžasný zážitok v nenapodobiteľnej atmosfére. Keď si pred nedostatkami Joe privriete oči, nedokážete odtrhnúť zrak od rýdzo hokejových prvkov, pretože práve hokej so všetkým, čo k nemu patrí, a so všetkým, čo pod značkou Red Wings priniesol, urobil z tejto arény taký ikonický skvost.
Nemôžete odtrhnúť oči napríklad od netradičných mantinelov. Ich zadná časť nikdy nebola vymenená a ako posledná časť mantinelov v NHL je vyrobená aj z preglejky, takže puk sa od nich môže odraziť nepredvídateľným spôsobom. Ako viete, Red Wings tu vďaka nim strelili mnoho pamätných gólov. Akoby im svojou pružnosťou pomáhali. Aj preto sa o nich traduje, že sú živé - hovorí sa im Active Boards.
Alebo od ľadu, podľa dlhoročných výpovedí hokejistov najlepšieho ľadu v NHL. V jeho strede je namaľovaný veľký nápis, čo má zdôrazniť, kde to vlastne ste. Hockeytown - hokejové mesto.
 |
| Stred klziska v Joe Louis Arene (Olympia Entertainment) |
Alebo od desiatok transparentov visiacich zo stropu a pripomínajúcich, koľko toho Red Wings vyhrali. Málokde v NHL nájdete toľko transparentov ako v Joe. Mnohé veľké víťazstvá Red Wings sú oveľa staršie ako ste vy. A mnohí hokejisti už priznali, že sa im na moment roztriasli nohy, keď v tejto úspechmi ovenčenej aréne mali vykorčuľovať na ľad po prvýkrát. Šatňa hostí totiž stojí povedľa stien, kam Red Wings namaľovali mená všetkých svojich víťazov Stanley Cupu, takže sa im nik nemôže vyhnúť. Nečudo, že nejeden novic znervóznie, keď si pred vstupom na ľad uvedomí, kto všetko tu pred ním hral a nosil dres Red Wings.
Oči nemožno odtrhnúť ani od plakiet s vyradenými číslami klubových legiend. Lidström s číslom 5, Yzerman s kapitánskym céčkom a číslom 19, Abel s číslom 12, Sawchuk s číslom 1, Delvecchio s číslom 10, Lindsay s číslom 7. A samozrejme, Mr. Hockey Gordie Howe so svojou deviatkou. Čo meno, to pojem.
Ak máte Red Wings v srdci, pri pohľade na tú nádheru vám naskočia zimomriavky a poľahky sa vám podlomia kolená. Podlomia sa ako pri prvom bozku od životnej lásky, pri prvom úspechu v kariére. Ten pocit ste už zažili v iných sférach života, a teraz ho zažívate tisíce kilometrov od domova. Cítite pritom, že ste doma aj tu, v Joe.
Nie je to ani tak hokejová aréna ako múzeum. Múzeum jediné na svete, a úplne vás pohltí. Je to múzeum hokeja a ničoho okrem hokeja. Prídete sem, posadíte sa a sledujete hokej a nič len hokej.
Ako tam sedíte, kocháte sa históriou a čakáte na príchod svojich hrdinov v červeno-bielych dresoch s okrídleným kolesom na hrudi, prekvapuje vás ešte niečo iné: prekvapuje vás úžasná rodinná atmosféra na tribúnach, najmä v spodnom prstenci arény, kde poväčšine sedávajú majitelia permanentných vstupeniek.
 |
| Fanúšikovia Detroit Red Wings počas posledného zápasu v Joe Louis Arene (Mike Mulholland, MLive; 09.04.2017) |
Ak ste si kúpili lístok od držiteľa sezónnej permanentky, napríklad od nejakého Johna, ľudia povedľa vás sa začnú pýtať, ako sa John má, prečo na dnešný zápas neprišiel, či patríte do jeho rodiny, odkiaľ sa poznáte. Zostávate prekvapený, milo prekvapený. Robia si zo mňa žarty, alebo sú naozaj takí milí? - pýtate sa v duchu.
Tí smelší sa vás pýtajú, ako ste to oblečený, ak máte na sebe čierny kabát a vôbec ste v čiernom od hlavy po päty. Kódex odievania tu velí niečo iné - hokejovú klasiku. Väčšina navôkol má na sebe džínsy - modré džínsy, a červený alebo biely dres Red Wings. Čím starší, tým lepší. John mal vysvetliť, ako sa treba obliecť - vtipkujú.
Pýtajú sa vás viacerí, pretože s Johnom sa tu stretávajú po väčšinu sezóny, či už Red Wings vyhrávajú, alebo nie. Sú to fanúšikovia na život a na smrť, fanúšikovia za každých okolností, praví fanúšikovia, bez ktorých by Red Wings neexistovali. Mnohí fandia Red Wings desiatky rokov a pamätajú si časy, keď ešte hrávali v legendárnej stodole menom Olympia. Podaktorí tu so sebou nosia slizké chobotnice, aby ich v pravý okamžik vhodili na ľad. Schovávajú ich pod dresom, tí odvážnejší ich prepašujú dovnútra v spodnej bielizni.
Aj na tribúnach Joe je to jedna veľká, otvorená rodina, kde sa každý s každým pozná. O rodinnej atmosfére tejto organizácie od podlahy až po strop často rozprávajú hokejisti či pracovníci arény, ale až keď ju zažijete a zažijete ju opakovane, až vtedy začínate chápať, že to nie je len fráza a že je skutočná.
Títo ľudia sú fanúšikovia v pravom slova zmysle. Mnohí z nich nerozprávajú o tom, koho nemajú radi, čo by mal urobiť tréner, čo by mal urobiť manažér, čo by mal urobiť majiteľ. Nehrajú sa na trénerov, nehrajú sa na manažérov, nehrajú sa na majiteľov, nehrajú sa na expertov. Namiesto toho rozprávajú o svojej láske k Red Wings, o svojich starostiach, o svojej práci, o svojej rodine. Milovaný klub ich za to nosí na rukách, pretože bez ich podpory by tu nebol - tak prosté to je. A vy sa medzi nimi cítite strašne dobre. Sú to fanúšikovia takí, akí majú byť. Sú oddaní. Sú hrdí - neuveriteľne hrdí. Sú skutoční.
Aj títo ľudia sa sem chodia hlavne zabávať, preto rozprávajú hlavne o zábave - o tom, čo pre nich Red Wings chystajú, či už budú vyhrávať, alebo nie. A keďže sa chcú zabávať, veľmi často rozprávajú o hokejistovi, ktorý ich dokáže zabaviť tak ako nikto iný. Hovoria mu Magic Man - kúzelník. Volá sa Pavel Daciuk.
 |
| Pavel Daciuk (Leon Halip, USA Today Sports; 14.02.2016) |
Čo dnes asi predvedie? Koho zosmiešni svojimi úžasnými kľučkami? - hovorí sa im Datsyukian Dekes. Bude skórovať a bodovať? Tak či onak bude pohladením pre dušu hokejového fajnšmekra, pretože tento hráč je úžasný vždy.
Takto títo ľudia uvažujú, a je to z nich cítiť. Mnohí okolo vás, ako v Joe sedíte, sa tešia hlavne na ladný tanec ruského kúzelníka. Je to ďalšia z radostí, akých sa tu dočkáte noc čo noc. O kvalitnom hokeji, tom najlepšom hokeji so všetkým, čo k nemu patrí - či už Red Wings vyhrávajú, alebo nie - ani nehovoriac.
...
Mike Ilitch. Joe Louis Arena. Play-off. Gordie Howe. Pavel Daciuk.
Päť pôžitkov pre verného fanúšika Detroit Red Wings.
Aká je to ozrutná bolesť, keď viete, že týchto päť pôžitkov viac niet.
Pavel Daciuk sa vrátil za rodinou do Ruska. Gordie Howe a Mike Ilitch odišli do hokejových nebies. K poslednej rozlúčke s Gordiem v Joe Louis Arene prišlo v priebehu pol dňa 15 tisíc (!) fanúšikov. Play-off sa stalo minulosťou - dlhočizná séria 25 postupov do vyraďovacích bojov za sebou sa skončila. Čas Joe Louis Areny sa naplnil, čoskoro ľahne popolom a od budúcej sezóny ju nahradí nová, supermoderná Little Caesars Arena. Vyrastá do krásy o poriadny kus ďalej, vo štvrtiach, kde sa to dovtedy hemžilo špinou, hrdzou, plesňou, neporiadkom, kriminálnikmi, narkomanmi, bezdomovcami a prostitútkami. Pre mesto bude veľkým krokom vpred.
Bolesť je o to väčšia, že týchto päť pôžitkov zmizlo zo sveta fanúšikov Detroit Red Wings v priebehu jedného jediného roka. Toľko tvrdých rán v priebehu takého krátkeho obdobia si nezaslúžili ani úspechmi uchlácholení priaznivci, ktorým fanúšikovia iných klubov mohli len závidieť, no popri tom im pripomínali, že aj ich raz doženie doba, kedy sa bude všetko zdanlivo rúcať a oni zapochybujú.
Takže až teraz, keď tu pôžitky nie sú, všetko sa zdanlivo zrútilo a bolesti bolo za posledných dvanásť mesiacov priveľa, až teraz sa naozaj ukáže, kto sú verní fanúšikovia Detroit Red Wings, akí sú silní, akí sú oddaní, akí sú trpezliví. Veď sa aj občas hovorí, že vernosť sa meria od konca.
To fanúšikovia urobili z tohto mesta skutočný Hockeytown. Keď Detroit Red Wings pod Mikeom Ilitchom začínali, permanentné vstupenky malo len niečo viac ako dvetisíc priaznivcov (v dnešnej NHL by kvôli takémuto nízkemu číslu Red Wings veľmi rýchlo skončili). Bolo to tak mizerné, že Ilitch na každom domácom zápase organizoval súťaž o automobil, len aby do Joe nalákal viac ľudí. Dal im šancu vyhrať auto, len aby do jeho nového podniku prišli za pár dolárov. Robil to jednu celú sezónu - len si to predstavte.
V súčasnosti je verných fanúšikov tohto klubu mnohonásobne viac a pre túto organizáciu sú najdôležitejší zo všetkých, pretože sú to oni, ktorí celý tento špás platia a plnia klubovú kasu. Sú to oni, sú to ďalší fanúšikovia spoza obrazoviek oficiálnych televízií, odkiaľ do NHL i do klubu tečú ďalšie a ďalšie peniaze, a je to majiteľ klubu - slobodný podnikateľ. Všetko, čo sa dialo, deje a môže diať, závisí od nich. Bez nich to nejde.
Až dnes, kedy sú jedineční hráči preč a úspechy prestali prichádzať, až dnes sa môže začať merať ozajstná vernosť detroitských fanúšikov. Prečo? Pretože fandiť veľkým hráčom a veľkým úspechom dokáže každý.
Zostať verným fanúšikom, aj keby to znamenalo roky či možno desiatky rokov bez ďalšieho úspechu, zatiaľ čo ostatní okolo vás sa budú tešiť z toho, z čoho ste sa kedysi tešili vy, to už každý nedokáže. Niečo také, a navyše aby za to platil a platil veľké peniaze, pretože o tom to je, niečo také dokáže iba verný fanúšik.
Pôžitky, o ktoré ste prišli - od Mikea Ilitcha a plodov jeho práce, cez posvätnú Joe Louis Arenu a úchvatnú sériu postupov do play-off, až po legendu a odkaz Gordieho Howea alebo kúzelné kúsky v podaní Pavla Daciuka - sú vskutku bolestivé a kdekomu ublížia tak, že nad Detroit Red Wings zlomí palicu. Ale ak ste verný fanúšik, máte možnosť uvedomiť si, aké nevšedné a výnimočné potešenia to vlastne boli.
Tieto a mnohé iné pôžitky neboli normou, neboli samozrejmosťou, neboli niečím, čo možno akosi automaticky očakávať, hoci mnohí tomu verili a veria možno dodnes. Boli výnimočné, a vy ste vďačný za to, že to viete a že ste ich mohli cítiť - že ste mohli pocítiť vášeň Hockeytownu.
Dokonca tú vášeň chcete pocítiť znova, v inej forme, a ste ochotný zistiť, či vám Detroit Red Wings prinesú nové potešenia. Ale aj keby sa im to podariť nemalo a bolesť by pribúdala, chcete byť pri tom - s nimi.
Vedzte, že Hockeytown vás teraz potrebuje viac ako kedykoľvek predtým.