Zopár míľnikov z epochálnej kariéry Gordieho Howea

MARTIN UŽÁK | 14.03.2012

Mr. Hockey, Mr. Everything, Mr. All-Star, The King of Hockey, The Legend. Tretí najproduktívnejší hráč, druhý najlepší strelec a najčastejšie hrajúci hokejista histórie NHL. Synonymum dravosti, tvrdosti a dlhovekosti. Hĺbavý, no zároveň kritický, tvrdohlavý a krutý hokejista. Taký bol "Ten pred Gretzkym", pán Gordie Howe, jeden z najvznešenejších hráčov, ktorí kedy hrali ľadový hokej.

O Gordiem Howeovi, legendárnom detroitskom útočníkovi, ktorý v posledný deň tohto mesiaca oslávi svoje 84. narodeniny, bolo napísané snáď už všetko. V predkladanom článku nájdete niekoľko vybraných míľnikov jeho kariéry, ktoré sú (často priveľmi stručne alebo s chybami a nesprávnymi dátumami) približované na oficiálnom webe Red Wings. Vybrané míľniky sú v tomto článku opravené, rozšírené, usporiadané chronologicky a zamerané predovšetkým na rekordy, ktoré Mr. Hockey stanovil.


Gordie Howe, jeden z najlepších hokejistov všetkých čias (David Guralnick, The Detroit News)


Mladučký Gordie Howe začal poškuľovať po profesionálnom hokeji už krátko po odchode zo svojho domova. Prvý kontrakt dostal 8. októbra 1946 od klubu Detroit Red Wings. O týždeň neskôr naskočil ako osemnásťročný do prvého zápasu v NHL, keď pri domácej remíze 3:3 s Torontom strelil svoj premiérový gól.

Howe spočiatku nenastupoval v drese s číslom 9, ktorý si dnes v Hockeytowne už nikto nemôže obliecť. Rodák z dedinky Floral začínal v NHL s číslom 17; s klasickou deviatkou sa po prvýkrát predstavil až v piatom zápase novej sezóny 1947/48, kedy Detroit vyhral na ľade Chicaga 5:2. S rôznymi inými číslami sa pritom stretával aj neskôr. Pri svojej premiére v All-Star Game, v ktorom si 3. novembra 1948 zmerali sily poslední víťazi Stanley Cupu z Toronta a hviezdy NHL, nastúpil s číslom 11 a počas zápasu sa stihol aj pobiť.

K hranici jedného bodu na zápas sa Gordie Howe po prvýkrát výrazne priblížil v ročníku 1949/50, kedy so súčtom 35 gólov a 33 asistencií obsadil tretie miesto v produktivite za Sidom Abelom a Tedom Lindsayom, spoluhráčmi z dominantnej Production Line. Výborne rozbehnutú sezónu mu však ukončilo vážne poranenie lebky, ktoré utrpel po ataku Teedera Kennedyho v prvom zápase play-off proti Torontu z 28. marca 1950. Howe sa zo zranení otriasol a i keď nemohol viac pokračovať, Red Wings dokázali získať svoj štvrtý Stanley Cup v histórii, keď vo finále zdolali po sedemzápasovej bitke New York Rangers.

V nasledujúcom ročníku 1950/51 sa Gordie Howe usadil medzi najjagavejšími hviezdami NHL. Vďaka 43 gólom a 43 asistenciám v 70 súbojoch si s bezpečným náskokom zabezpečil prvú zo svojich šiestich Art Ross Trophy a 27. apríla 1951 bol po prvýkrát menovaný do All-Star tímu. O rok neskôr získal svoju prvú Hart Trophy a pomohol Red Wings k zisku piateho Stanley Cupu. 11. októbra 1952, kedy Montreal zdolal Detroit pomerom 2:1, nechýbal pri historicky prvom stretnutí vysielanom v kanadskej televízii.

Do roku 1955 pomohol Howe k zisku ďalších dvoch pohárov lorda Stanleyho. Touto dobou už začínal prelamovať alebo nastoľovať radu rekordov NHL. Jedným za všetky je ten z 27. januára 1955, kedy pri domácom zápase s Rangers zaznamenal až 19 striel na bránku. "Červené krídla" vtedy uhrali remízu 3:3, no ostrostrelec Howe sa nepresadil ani raz. Všetko si však vynahradil v polovici apríla toho istého roka, keď po víťazstve 3:1 v siedmom zápase finále s Montrealom získal svoj štvrtý a posledný Stanley Cup. Víťazný gól z rozhodujúceho súboja bol jedným z 12 bodov, ktoré vo finále nahromadil, čím vytvoril ďalší rekord NHL.

Postupom ďalších rokov sa Detroitu na celkové víťazstvo dosiahnuť nepodarilo, no Gordie z nastoleného tempa neuberal. Mr. All-Star postupne získal svoju tretiu, štvrtú a piatu Hart Trophy, až sa 27. novembra 1960 pri domácom víťazstve 2:0 nad Torontom stal historicky prvým hokejistom, ktorý nazbieral tisíc bodov. Takmer presne o rok - 26. novembra 1961 pri súboji v Chicagu - sa stal aj prvým hokejistom histórie s rovnou tisíckou stretnutí, i keď je pravdou, že k dosiahnutiu tohto titulu mu pomohla skôr náhoda. Bol to totiž jeho bývalý dlhoročný spoluhráč Ted Lindsay, kto na konci sezóny 1959/60 prekvapujúco ohlásil prvý koniec svojej kariéry, s 999 zápasmi základnej časti na konte.

Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia bol Gordie Howe po dobu štyroch sezón kapitánom Red Wings a jeho grandióznosť stúpala každou sezónou. 14. marca 1962 sa pri prehre 2:3 na ľade Rangers stal druhým hráčom histórie, ktorý dosiahol na hranicu 500 gólov. Záverom sezóny 1962/63 získal svoju šiestu a poslednú Hart Trophy, aby v nasledujúcom ročníku 1963/64 prekonal ďalší rekord Mauricea Richarda. 10. novembra 1963 porazil Detroit na domácom ľade Montreal pomerom 3:0 a Howe so svojím 545. gólom v kariére sa stal novým najlepším strelcom histórie NHL.

Gordie Howe pripomínal hokejistu, ktorý nepozná vrchol a pád výkonnosti. I keď hral vynikajúco (na svoju jedinú stobodovú sezónu dosiahol až po štyridsiatke), koniec kariéry sa približoval. Jeho prvé povesenie korčúľ na klinec sa nieslo v rozpačitom duchu. Ešte aj v ročníku 1969/70 bol menovaný do prvého All-Star tímu, čo sa mu podarilo dvanásty raz v kariére. Stále dokázal hrať na najvyššej úrovni, no na zotrvanie to akosi nestačilo. Svoj posledný gól vo farbách Detroitu strelil 3. apríla 1971 pri porážke 1:4 s Chicagom, pričom dres Red Wings si naposledy obliekol o deň neskôr. Lúčenie s veľkolepým hokejistom bolo trpké; "Červené krídla" podľahli v Madison Square Garden miestnym Rangers vysoko 0:6.

Mr. All-Star oznámil koniec aktívnej kariéry 9. septembra 1971. O týždeň neskôr ho periodikum Sport Magazine vyhlásilo najlepším hokejistom sveta za posledné štvrťstoročie. Pocta na seba nenechala dlho čakať ani u Red Wings. Detroit vyradil Howeov dres s číslom 9 dňa 12. marca 1972. Howe bol koncom leta 1972 uvedený aj do Siene slávy NHL. Neskôr sa však ukázalo, že ešte nepovedal posledné slovo.

Mr. Hockey vydržal bez hokeja iba dva ročníky. 5. júna 1973 podpísal zmluvu s tímom Houston Aeros vo WHA, kde za šesť plných sezón dokázal nahromadiť 508 bodov. Verný svojmu pseudonymu, z ktorého sa neskôr stala aj oficiálna ochranná známka, zostal aj v lete 1979, keď jeho práva získali nováčikovia NHL Hartford Whalers. Red Wings vtedy mali možnosť stiahnuť si ho bez akejkoľvek náhrady, no nakoniec sa mohli tešiť iba z toho, že svoju legendu budú môcť hostiť ako súpera.

Päťdesiatjedenročný Howe zavítal do Detroitu celkom trikrát. Pri prvej návšteve z 12. januára 1980 zvíťazil Hartford pomerom 6:4 a Gordie si zahral v jednej formácii so svojimi synmi Martym a Markom. Svoj druhý zápas tu Whalers absolvovali 12. marca, kedy sa s "Červenými krídlami" rozišli po remíze 4:4.

Najpompéznejšia návšteva staručkého Gordieho Howea v Joe Louis Arene sa datuje k 5. februáru 1980, kedy tu za nekonečného burácania zaplnených tribún nastúpil ku svojmu poslednému (a rekordnému 23.) Zápasu hviezd. To všetko v úctyhodnom veku 51 rokov, 10 mesiacov a 5 dní.

Súčet rekordov a úspechov, ktoré Gordie Howe nahromadil, je mnohonásobne širší a do tohto článku sa nevojde. Záverečným potvrdením významu tohto hráča pre ľadový hokej môže byť aspoň posledný rebríček najlepších hokejistov histórie NHL, zverejnený v roku 1998 magazínom The Hockey News. Legendárny Mr. Hockey v ňom obsadil tretie miesto; vyššie sa dostali len Wayne Gretzky a Bobby Orr.