Základné defenzívne herné systémy

MARTIN UŽÁK | 10.08.2011

V posledných týždňoch som sa pustil do malého upratovania a natrafil pritom na niekoľko vlastných poznámok o základných defenzívnych herných systémoch v ľadovom hokeji. Rozhodol som sa preto, že ich konečne spojím dohromady, znázorním grafickou formou a vysvetlím.

Možno vás napadá, prečo sa vlastne zaoberať nácvikmi a systematickými drilmi, ktoré sú dôležité len pre trénerov a samotných hráčov. Odpoveď je pomerne jednoduchá: Krátkym nahliadnutím do zabehnutých spôsobov hry si človek aspoň približne predstaví, čo všetko môže mať daná päťka na pamäti - kam sa má stavať, kam zas nie, ako a s akou intenzitou určité situácie realizovať, a pod. Tiež si možno ľahko osvojiť, prečo hráči niekedy nepredvádzajú to, čo by aj mohli, a prečo sa v niektorých situáciách dostávajú len po určitú hranicu, i keď sa na prvý pohľad zdá, že by mohli urobiť viac.

Rôzne nacvičené realizácie a spôsoby hry fanúšik skutočne nepotrebuje poznať. Ak ich však berie na vedomie, dokážu mu priniesť výhodu, ktorá je v rámci lásky k tomuto športu na nezaplatenie. Poznaním základných herných schém totiž človek ľahšie znáša prehry a ľahšie hľadá odpovede na to, prečo sa na ľade dialo práve to, čo sa dialo, a prečo sa jeho milovaný tím nedostal tam, kam by sa dostať mohol. A to všetko predstavuje budovanie objektívneho rešpektu k hre, hráčom a ich schopnostiam.

Oba základné defenzívne herné systémy som znázornil na klzisku zámorských rozmerov, i keď je ich označenie typické najmä pre európske pomery. V Kanade a Spojených štátoch je totiž bežnejšie, že táto kombinácia aktívneho bránenia a napádania sa označuje slovným spojením "základné spôsoby forčekingu".

Podoba nižšie zobrazených schém je len elementárna, keďže je zrejmé, že pri hre sa tieto systémy rozvádzajú do detailov a majú komplikovanejšiu podobu. Veď hokej je hrou okamihu a dianie na ľade môže v každej sekunde vyzerať inak. Je tiež nutné prihliadať na voľnosť prejavu, ktorá privádza hráčov k spontánnemu využívaniu príležitostí naskytujúcich sa nielen učebnicovo, ale aj znenazdajky.

Realizácia oboch herných schém je v tomto článku zameraná predovšetkým na účinok, ktorý prinášajú útočníci. Rozmiestnenia medzi jednotlivými hokejistami (najmä obrancami) tak môžu byť omnoho väčšie, než sa na prvý pohľad zdá. Každopádne, medzi podobou jednotlivých krúžkov, šípok a čiar nehľadajte priveľké rozdiely. Systémy sú nakreslené ručne, ospravedlňte prosím nižšiu kvalitu obrázkov. Ak by vám jedna menšia machuľka oproti druhej predsa len akosi prekážala, skúste si predstaviť, že práve sedíte v šatni či na lavičke a hľadíte na magnetickú tabuľu niektorého z koučov, ktorá vás má v ďalšom vystupovaní na ľade usmerniť - stručne, jasne a rýchlo.

Čierne krúžky patria mužstvu, ktoré hrá s pukom a snaží sa preniknúť do pásma súpera, pričom elementárnu rozohrávku obrancov predstavujú čierne šípky. Červené krúžky patria tímu, ktorý hrá bez puku a snaží sa aplikovať jeden z defenzívnych systémov. Červený tím teda útočí sprava doľava.


Defenzívne systémy 2-2-1 a 2-1-2 (Martin Užák, Hockeytown Blog; 2011)

Defenzívny herný systém 2-2-1

Prvým základným spôsobom aktívnej defenzívy kolektívu hráčov na ľade, ktorý má vyvolať súdržný boj o puk už v zárodku kombinácie súpera, je defenzívny herný systém 2-2-1 (horná časť obrázka). Tento systém stanovuje rozdielne úlohy obrancom, krídelníkom i centrovi.

Začiatok akcie stojí na dvojici čiernych obrancov, ktorí sa vo vlastnom pásme pripravujú na rozohrávku. Výhodou systému 2-2-1 je skutočnosť, že prvý napádajúci hráč, ktorým je červený vysunutý center, dokáže operovať priamo okolo osi klziska, nedovoliť rozohrávku pomocou kolmých prihrávok a tým pádom prinútiť súpera, aby venoval pozornosť krídelným priestorom.

Ak je forčeking vysunutého červeného centra aktívny, pri prenesení hry do stredného pásma prechádza napádanie na obe stiahnuté červené krídla. Za predpokladu, že center sa po odvedení energickej roboty vracia späť v blízkosti osi klziska a začína s bekčekingom, krídelníci buď vytlačia súperove krídla k mantinelom a dokážu im puk pri malom priestore na ľade odobrať priamo, alebo svojou tvrdou robotou posielajú do výhody svojich vlastných červených obrancov.

Samozrejme, všetka teória vždy stojí iba v relatívnej rovine, keďže pod úspešnosť celého systému sa musí podpísať veľká súdržnosť, aktivita a tvrdá práca všetkých hráčov na ľade.

V defenzívnom hernom systéme 2-2-1 je celá defenzívna robota danej päťky odstupňovaná. Všimnite si, že červení hráči tvoria v základnej fáze akýsi hrot (pri roztiahnutí až trojuholník). Situácia, ktorú sa podarí z napádania vyťažiť, preto závisí na zhode viacerých okolností.

Najväčšia zodpovednosť zostáva na ramenách centra, ktorý musí forčeking úspešne začať, prinútiť obrancov súpera k chybám a preniesť ich pozornosť na jedno z krídel. Ak červené krídla pracujú rovnako intenzívne, dokážu puk získať, alebo umožniť jeho zisk posledným istinám za sebou, teda obrancom.

Ak niektorá fáza tohto systému zlyhá, súper dokáže puk udržať a tým pádom tvoriť. V neposlednom rade tak dokáže robiť aj v prípade, že je na hru proti tomuto systému vopred pripravený.

Prím červeného tímu zohráva aktívny forčeking, účinná kontrola osi klziska, rýchlosť centra a fyzická stránka (veľkosť, tvrdosť a sila) krídel, aby sa to na ľade zomlelo v niekoľkých málo sekundách. Postupný útok súpera je buď prenikavý, alebo zastavený červeným hrotom, najlepšie už v strednom pásme.

Defenzívny herný systém 2-1-2

Už pri letmom pohľade na dolnú polovicu obrázka vás možno napadá, že stačí jemne stiahnuť oba vysunuté červené krúžky na krídlach a človek dostane jednu z fáz dobre známej pasce v strednom pásme, ktorá dominovala v NHL v deväťdesiatych rokoch. Na oko pasívne bránenie v neutrálnej zóne však s touto schémou nemá veľa spoločného - skôr naopak. Aktívny počiatočný forčeking má pri tomto spôsobe defenzívy ešte dôležitejšiu úlohu, keďže v prvotnej fáze sa oň nestará iba jeden, ale hneď dvaja hráči.

Úlohy centra a jeho krídel sú v prípade červeného tímu - znova hrajúceho bez puku a so snahou o zastavenie súpera - obrátené. Stredný útočník zostáva stiahnutý, zatiaľ čo hlavné napádanie a vyvolanie žiadaného efektu tkvie na ramenách vysunutých krídel. Obrazec teda pripomína písmeno X, čo znamená, že rozohrávku čiernych obrancov súpera napádajú krídelníci, aby ich donútili rozohrať iba po osi klziska.

Pri prenesení hry do stredného pásma prechádza hlavná zodpovednosť a napádanie na stiahnutého centra, ktorý by vo svojej pozícii mal obstáť aspoň dovtedy, dokým sa na krídla nevrátia predtým vysunutí dvaja hráči a nezačnú s aktívnym bekčekingom.

Ak je realizácia tohto fyzicky náročného spôsobu napádania úspešná, súper o čiernych krúžkoch sa snaží tvoriť v nepomere a do útočnej tretiny často preniká v troch proti piatim. Jeho kombinácia sa teda končí stratou puku, alebo nahodením puku do pásma protivníka, kde by mali dominovať červení zadáci.

Zatiaľ čo v defenzívnom hernom systéme 2-2-1 sa väčší dôraz kladie na silu a forčeking, v systéme dvoch napádajúcich hokejistov je prioritou skôr rýchlosť. Veľkosť a tvrdosť môže byť výhodou najmä u stiahnutého centra, ktorý by vďaka týmto dispozíciám mohol súpera v strednom pásme spomaliť. O ostatné by sa mohli postarať šikovní a rýchli krídelníci, ako aj dobre korčuľujúci beci.

Prím červeného tímu je teda postavený v prvom rade na bekčekingu, keďže späť do stredného pásma sa budú vracať až dvaja hráči. Rovnako dvaja hráči sa môžu ponáhľať za pukom, ktorý je nahodený do ich pásma. Samozrejme, i tu je všetko veľmi relatívne a závislé od množstva okolností.

Zhrnutie

Defenzíva mimo svojho obranného pásma je v súčasnosti absolútne neodmysliteľným arzenálom každého úspešného tímu. Jej prepracovanosť je ukrytá vo fúre ďalších a ďalších detailov, ktoré dokážu z týchto dvoch herných systémov robiť radu rôznych odnoží a prepracovaných variácií.

Na oba opisované defenzívne herné systémy možno poľahky natrafiť aj v samotnej NHL.

Najklasickejším súčasným predstaviteľom defenzívnej hernej schémy 2-2-1 je mužstvo Minnesota Wild. Ak sa "Divochom" darí, často nedajú svojmu súperovi ani štipku miesta.

Defenzívny herný systém 2-1-2 je zasa badateľný u pätiek, ktoré sú poskladané mladšími hráčmi, oplývajúcimi agilnosťou a energickosťou prejavu. Za všetky príklady hovoria súčasní Phoenix Coyotes, pre ktorých je neúnavný forčeking a efektívne využívanie rýchlosti kľúčovou zbraňou.

Napriek zvyšujúcemu sa významu celoplošnej defenzívy stále platí, že predpokladov na neúspešnosť týchto systémov je vzhľadom na veľkú vyrovnanosť súčasného hokeja viac. Hokejista nemusí byť na svoju rolu predurčený, necíti onú povestnú "chémiu", alebo skrátka zmešká pár desatín sekundy, vďaka ktorým z tohto športu nie je iba šachová partia o presných očakávaniach, plnených so železnou pravidelnosťou.

Obe schémy sa realizujú v mnohých podobách a vo vyrovnanej mužskej kategórii sú často neviditeľné. Najlepšie ich bádať u mladších hráčov - žiakov či juniorov, medzi ktorými sú veľké individuálne rozdiely.

Koniec koncov, ak ste pozorne sledovali úspešné ťaženie slovenskej reprezentácie na šampionáte juniorov 2009, niektoré z televíznych prenosov ich stretnutí sprevádzali aj analýzy týchto dvoch defenzívnych systémov. Ukážkovo ich predostieral pán Jindřich Novotný, odborník, ktorý dosiahol radu úspechov.