MARTIN UŽÁK | 27.08.2012
Prirovnávanie nezrelých hokejistov k osobnostiam sa v posledných rokoch stalo u žurnalistov veľmi populárne. Schopnosť upútať pozornosť je dnes pre novinára chlebodarná, keďže platí, že informácie sa masovo šíria len vtedy, ak sú tvorené pútavým podtextom, ktorý masy dokáže osloviť.
To ale neznamená, že atraktívna prezentácia je aj správna.
V praxi takých Detroit Red Wings to v súčasnosti vyzerá tak, že v osobe Tomáša Jurča nám rastie nový Pavel Daciuk, v osobe Petra Mrázeka vyrastá druhý Dominik Hašek, no a aby toho nebolo málo, neustále je cítiť aj hlasy, ktoré volajú po rovnocennej náhrade za odchádzajúceho Nicklasa Lidströma.
Novinárov a redaktorov, ktorí takéto a podobné zvesti šíria, mi bolo vždy ľúto. Človek by tieto osoby vlastne ani nemal odsudzovať, keďže ich odvážne a pozornosť pútajúce tvrdenia zvyknú byť tou jedinou formou, akou si môžu udržať svoju prácu. Veď čo sa nepredáva, to je neúspešné.
Je však naozaj potrebné, aby sme dospievajúcich mladíkov okamžite prirovnávali ku všetkým tým znamenitým autoritám a legendárnym postávam, ktoré túto hru nielen obohatili, ale dokázali aj zmeniť? Je naozaj potrebné uvaľovať na mladíkov zbytočný tlak a vyžadovať od nich nadľudské výkony? A je naozaj potrebné zhadzovať ich okamžite po tom, čo výkonnosť tých, na ktorých sa majú podobať, nedosahujú?
Priznám sa, že takéto zrovnávania vo mne vyvolávajú nevôľu. Vnímam ich ako šikovný spôsob, ktorým sa len predávajú zavádzajúce informácie a tiež znevažujú osobnosti, ktoré v tomto športe dokázali veľa.
To, že Jurčo a Mrázek by mohli dosiahnuť na méty, ktoré kedysi stanovili Daciuk či Hašek, nemožno vopred vylúčiť. Neznamená to však, že všetkými budúcimi očakávaniami sa možno oháňať bez hraníc a akejkoľvek súdnosti. Únosná miera a dôraz kladený na originálny prínos sú síce ťažko predajné sféry, no sú istotou, s ktorou sa ten alebo onen hokejista nemusí v prípade neúspešnosti vytratiť do zabudnutia.
Realita predsa poukazuje na vyhasnuté talenty, ktoré boli často neúspešné iba preto, pretože za hviezdy boli považované ešte predtým, než niečo skutočne dokázali. Ako by však vyzerali náhle zavrhované kariéry náhle zavrhovaných benjamínov, ak by nebolo tlaku a prehnaných očakávaní zo strany novinárov?
Pri konfrontácii s (doslova) násilným hľadaním nástupcov legiend sa mi vždy vybaví príbeh švédskeho obrancu Niklasa Kronwalla, ktorý sa v začiatkoch svojej zámorskej kariéry musel vyrovnávať s hlúpymi tvrdeniami istého švédskeho novinára, vidiaceho v ňom nového Nicklasa Lidströma. Kronwall pritom zviera päste a mračí obočie zakaždým, keď mu niekto tieto nezmyselné prirovnania čo i len pripomenie.
Verejnosť by si mala konečne prestať myslieť, že prirovnávanie k legendám mladým hráčom pomáha. Mladíci sa síce môžu cítiť poctene, no keď raz hokejovo dozrejú a méty svojich predchodcov náhodou nedosiahnu, všetky tie nepotvrdené paralely ich môžu prenasledovať po celú kariéru.
Snažme sa preto rešpektovať originalitu osobností, ktoré obohatili tento šport, a prestaňme konečne hľadať ich nástupcov a akési novodobé kópie. Ak ich hľadať nebudeme, udržíme si úctu k histórii ľadového hokeja a k autoritám, vďaka ktorým je hokej taký, aký ho poznáme. Nové výnimočné postavy sa predsa nikam nestratia - ony sa len objavia samé a možno budú ešte lepšie, než by sme kedy čakali.
Človek sa stáva osobnosťou len vtedy, ak je výnimočný a originálny. Preto si myslím, že Tomáš Jurčo nebude novým Pavlom Daciukom, že Petr Mrázek nebude druhým Dominikom Hašekom a že rovnocenná náhrada za Nicklasa Lidströma nikdy nepríde. Výnimočné postavy sa rodia iba raz a nedajú sa nahradiť.
Ak má byť mladý hokejista hviezdou, nebude k tomu potrebovať žiadne predajné prirovnania ani cudzie priezviská. Veď tie môžu získať podobu polien, na ktorých sa človek len zbytočne potkne.
Prirovnávanie nezrelých hokejistov k osobnostiam sa v posledných rokoch stalo u žurnalistov veľmi populárne. Schopnosť upútať pozornosť je dnes pre novinára chlebodarná, keďže platí, že informácie sa masovo šíria len vtedy, ak sú tvorené pútavým podtextom, ktorý masy dokáže osloviť.
To ale neznamená, že atraktívna prezentácia je aj správna.
V praxi takých Detroit Red Wings to v súčasnosti vyzerá tak, že v osobe Tomáša Jurča nám rastie nový Pavel Daciuk, v osobe Petra Mrázeka vyrastá druhý Dominik Hašek, no a aby toho nebolo málo, neustále je cítiť aj hlasy, ktoré volajú po rovnocennej náhrade za odchádzajúceho Nicklasa Lidströma.
 |
| Petr Mrázek (Mark Newman, Grand Rapids Griffins) |
Novinárov a redaktorov, ktorí takéto a podobné zvesti šíria, mi bolo vždy ľúto. Človek by tieto osoby vlastne ani nemal odsudzovať, keďže ich odvážne a pozornosť pútajúce tvrdenia zvyknú byť tou jedinou formou, akou si môžu udržať svoju prácu. Veď čo sa nepredáva, to je neúspešné.
Je však naozaj potrebné, aby sme dospievajúcich mladíkov okamžite prirovnávali ku všetkým tým znamenitým autoritám a legendárnym postávam, ktoré túto hru nielen obohatili, ale dokázali aj zmeniť? Je naozaj potrebné uvaľovať na mladíkov zbytočný tlak a vyžadovať od nich nadľudské výkony? A je naozaj potrebné zhadzovať ich okamžite po tom, čo výkonnosť tých, na ktorých sa majú podobať, nedosahujú?
Priznám sa, že takéto zrovnávania vo mne vyvolávajú nevôľu. Vnímam ich ako šikovný spôsob, ktorým sa len predávajú zavádzajúce informácie a tiež znevažujú osobnosti, ktoré v tomto športe dokázali veľa.
To, že Jurčo a Mrázek by mohli dosiahnuť na méty, ktoré kedysi stanovili Daciuk či Hašek, nemožno vopred vylúčiť. Neznamená to však, že všetkými budúcimi očakávaniami sa možno oháňať bez hraníc a akejkoľvek súdnosti. Únosná miera a dôraz kladený na originálny prínos sú síce ťažko predajné sféry, no sú istotou, s ktorou sa ten alebo onen hokejista nemusí v prípade neúspešnosti vytratiť do zabudnutia.
Realita predsa poukazuje na vyhasnuté talenty, ktoré boli často neúspešné iba preto, pretože za hviezdy boli považované ešte predtým, než niečo skutočne dokázali. Ako by však vyzerali náhle zavrhované kariéry náhle zavrhovaných benjamínov, ak by nebolo tlaku a prehnaných očakávaní zo strany novinárov?
Pri konfrontácii s (doslova) násilným hľadaním nástupcov legiend sa mi vždy vybaví príbeh švédskeho obrancu Niklasa Kronwalla, ktorý sa v začiatkoch svojej zámorskej kariéry musel vyrovnávať s hlúpymi tvrdeniami istého švédskeho novinára, vidiaceho v ňom nového Nicklasa Lidströma. Kronwall pritom zviera päste a mračí obočie zakaždým, keď mu niekto tieto nezmyselné prirovnania čo i len pripomenie.
Verejnosť by si mala konečne prestať myslieť, že prirovnávanie k legendám mladým hráčom pomáha. Mladíci sa síce môžu cítiť poctene, no keď raz hokejovo dozrejú a méty svojich predchodcov náhodou nedosiahnu, všetky tie nepotvrdené paralely ich môžu prenasledovať po celú kariéru.
Snažme sa preto rešpektovať originalitu osobností, ktoré obohatili tento šport, a prestaňme konečne hľadať ich nástupcov a akési novodobé kópie. Ak ich hľadať nebudeme, udržíme si úctu k histórii ľadového hokeja a k autoritám, vďaka ktorým je hokej taký, aký ho poznáme. Nové výnimočné postavy sa predsa nikam nestratia - ony sa len objavia samé a možno budú ešte lepšie, než by sme kedy čakali.
Človek sa stáva osobnosťou len vtedy, ak je výnimočný a originálny. Preto si myslím, že Tomáš Jurčo nebude novým Pavlom Daciukom, že Petr Mrázek nebude druhým Dominikom Hašekom a že rovnocenná náhrada za Nicklasa Lidströma nikdy nepríde. Výnimočné postavy sa rodia iba raz a nedajú sa nahradiť.
Ak má byť mladý hokejista hviezdou, nebude k tomu potrebovať žiadne predajné prirovnania ani cudzie priezviská. Veď tie môžu získať podobu polien, na ktorých sa človek len zbytočne potkne.