Detroit Red Wings a ich jedinečný draft 1989

MARTIN UŽÁK | 17.06.2014


Sergej Fiodorov a Nicklas Lidström (Associated Press)


Detroit Red Wings majú dlhé roky povesť trpezlivého a dôverčivého klubu, ktorý dokáže objaviť talentovaných mladíkov aj v nižších kolách draftu. Pokiaľ však človek pátra po dátume, kedy sa táto ich povesť začala formovať, musí sa vrátiť o celé štvrťstoročie späť - k 17. júnu 1989.

Boli to časy, v ktorých sa Red Wings pred svetom identifikovali vďaka hviezdnemu centrovi Steveovi Yzermanovi, trénerovi Jacquesovi Demersovi a mladým Bruise Brothers - Joeymu Kocurovi a Bobovi Probertovi. Generálnym manažérom mužstva bol Jim Devellano, skautingu šéfoval Neil Smith. O pozíciu najlepšieho tímu ligy súperili Calgary Flames a Edmonton Oilers. Wayne Gretzky, ktorý sa chystal stať najproduktívnejším hokejistom histórie, udivoval dovtedy nepoznanou brilantnou hrou za bránkou súpera.

V týchto dobách v NHL diktovali tón najmä kanadskí hokejisti. Európania mali dvere do súťaže zväčša zatvorené vinou politiky alebo skepticizmu. Čechoslováci a Sovieti hrali v komunistických krajinách, Švédi boli často vnímaní ako bojazlivci, ktorí by neuniesli tvrdý zámorský štýl.

Ešte na sklonku 80. rokov bolo v NHL rozšírené nepísané pravidlo, že draftovať Európanov sa priveľmi nevypláca. Postupom rokov síce bolo zvolených viacero Švédov, Fínov a Čechoslovákov, väčšinou však prichádzali na rad v neskorších kolách draftu a v staršom veku, keďže prvé tri kolá boli určené tínedžerom. Osobitnou kapitolou boli sovietski mladíci, ktorých si kluby vyberali z čo najnižších pozícií, pretože sa im nedávali veľké šance na opustenie ich vlasti, ktorá im v odchode za more zvykla tvrdo brániť.

Draftovanie hokejistu z Európy bol skrátka hazard, ktorý väčšina klubov nechcela podstupovať v prvých kolách draftu. Európanom navyše škodilo, že v NHL ich často nerešpektovali ani ich spoluhráči a tréneri.

Nevôľou voči európskym hokejistom bol príznačný aj vtedajší generálny manažér Red Wings Jimmy Devellano. Devellano preferoval skôr veľkých a tvrdých Kanaďanov, opakoval však, že bude spokojný, pokiaľ sa klubu podarí draftovať aspoň dvoch hokejistov schopných hrať NHL. Možno aj to bol dôvod, prečo 17. júna 1989 prenechal hlavné slovo svojim skautom a tí nabrali dostatok odvahy na to, aby si na drafte vybrali európskych mladíkov, u ktorých sa dúfalo, že v prípade trpezlivosti môžu klubu priniesť osoh.

Zdanlivý hazard navzdory dávnym zvyklostiam

Draft 1989 sa konal v Met Center, domácej aréne Minnesota North Stars. V NHL vtedy figurovalo 21 klubov, takže Detroit mal k dispozícii až 14 volieb, ktoré boli rozložené od prvého po dvanáste kolo.

Prvé voľby Red Wings padli na menšieho útočníka Mikea Sillingera (prvé kolo; 11. celkovo) a tvrdého zadáka Boba Boughnera (druhé kolo; 32. celkovo). Následne prišiel rad na menej známych Európanov.

Detroit nikdy predtým nevyužil svoje voľby v treťom a štvrtom kole draftu na dvojicu európskych hokejistov. Voľba v treťom kole predsa znamenala posledný výber z radov tínedžerov, pozícia vo štvrtom kole prinášala prvú možnosť voliť z najlepších starších hráčov zo Severnej Ameriky. Red Wings sa však vzopreli svojim dlhoročným zvyklostiam a v ďalšom priebehu draftu ukázali na švédskeho beka Nicklasa Lidströma (tretie kolo; 53. celkovo) a sovietskeho centra Sergeja Fiodorova (štvrté kolo; 74. celkovo).

Voľba Lidströma a hlavne Fiodorova mala byť hazardom, ktorý by v prípade neúspechu išiel na tričko tímových skautov na čele s Neilom Smithom. Ako to však pri drafte chodí, výsledky sa mali prejaviť až po mnohých rokoch, takže vtedajšia pozornosť sa upriamovala aj na ďalšie voľby, ktorými sa stali Shawn McCosh, Dallas Drake (Red Wings chceli miesto neho draftovať sovietskeho útočníka Pavla Bureho, toho im ale o tri pozície predtým vyfúkli Vancouver Canucks), Scott Zygulski, Andy Suhy, Bob Jones, Greg Bignell, Rick Judson, ďalší sovietsky hokejista Vladimir Konstantinov, Joseph Frederick a Jason Glickman.

Red Wings si na drafte 1989 vybrali iba šiestich Kanaďanov. Ďalší piati hokejisti pochádzali zo Spojených štátov amerických, jeden bol zo Švédska a až dvaja zo Sovietskeho zväzu. Kombinácia dvoch Sovietov a Škandinávca bola pre Detroit na oko riskantná - dvaja z nich predsa zabrali pozície v treťom a štvrtom kole draftu. Zakrátko sa však ukázalo, že o žiaden zdanlivý skok do priepasti nešlo.

Mimoriadny draft (nielen) v klubovej histórii

Z hráčov draftovaných v roku 1989 to do NHL nikdy nedotiahli Zygulski, Suhy, Jones, Bignell, Judson, Frederick a Glickman. McCosh si v súťaži zahral iba v deviatich zápasoch. Zvyšní šiesti hokejisti z tohto draftu do NHL naplno prerazili, ba čo viac, traja z nich sa stali jej dlhoročnými hviezdami.

Jedinečnosťou draftu Red Wings z roku 1989 je skutočnosť, že týmito hviezdami boli práve Európania, na ktorých sa kedysi nazeralo skepticky a cez prsty. Lidström, Fiodorov a Konstantinov sa krátko po drafte stali významnými súčasťami mužstva, ktoré s ich výdatnou pomocou vystúpilo do popredia NHL.

Lidström pôsobil v Detroite 20 sezón, počas ktorých štyrikrát vyhral Stanley Cup, sedemkrát získal Norris Trophy, v roku 2002 si vyslúžil Conn Smythe Trophy, ku koncu kariéry bol kapitánom mužstva a jeho dres s číslom 5 visí pod stropom Joe Louis Areny. Fiodorov za Detroit hrával 13 sezón, trikrát s ním vyhral Stanley Cup a popri tom sa stal držiteľom štyroch individuálnych ocenení, vrátane Hart Trophy. Konstantinov nosil dres Red Wings celkom šesť sezón, v roku 1997 s nimi vyhral Stanley Cup a i keď sa po následnej vážnej automobilovej nehode k hokeju nikdy nevrátil, jeho číslo 16 odvtedy nenosil žiaden hokejista mužstva.

Lidström, Fiodorov, Konstantinov a s nimi Sillinger, Boughner, Drake a McCosh nastúpili v NHL do 5.955 zápasov základnej časti (z toho 3.231 za Red Wings) a 726 zápasov play-off (z toho 547 za Red Wings). Draft 1989 je z tohto pohľadu najlepším draftom v klubovej histórii a jedným z najlepších v dejinách NHL.

Schopnosti sú dôležitejšie ako krajina pôvodu

Draft 1989 bol v podaní Detroitu malou predzvesťou budúcnosti. Red Wings v tento deň položili základy najlepšie fungujúcej športovej organizácie v Severnej Amerike, ako sa im od polovice 90. rokov začalo hovoriť, a čo je ešte dôležitejšie, sebe samým aj ostatným klubom pri neskoršom usadení svojich draftových volieb v NHL dokázali, že pri posudzovaní mladých talentov sa nemá brať do úvahy krajina pôvodu, ktorú majú títo hokejisti zapísanú vo svojich cestovných pasoch, ale skôr schopnosti, ktoré predvádzajú na ľade.

Úspešný draft Red Wings zo 17. júna 1989 sa nakoniec prejavil jednak na väčšom prieniku európskych hráčov do NHL a jednak na ešte výraznejšom inklinovaní tohto klubu k hokejistom zo starého kontinentu.

Red Wings nadviazali na jedinečné voľby z draftu 1989 mnohými ďalšími úspešnými výbermi z nižších pozícií, na ktorých našli ďalšie a ďalšie európske poklady. Za všetky z nich hovoria Tomas Holmström (draftovaný v roku 1994 z 257. miesta), Pavel Daciuk (1998; 171.) a Henrik Zetterberg (1999; 210.).

Nebyť odvážnych rozhodnutí spred 25 rokov a udalostí, ktoré po nich nasledovali, Detroit Red Wings by sa možno nikdy nedočkali úspechov, ktoré ich sprevádzali v nasledujúcich dekádach.

A všetko to pritom začalo skepticky a na oko riskantne.


Podklady:
  • Spirit of '89 (Michael Farber, Sports Illustrated; 01.06.2009)
  • Draft History (Red Wings History; DetroitRedWings.com)